Klub vojenskej histórie Feldgrau

Moji milí!

Neviem, prečo sa mi vôbec nedarí v novom roku dostať sa viac k písaniu, preto ma teší, že som sa ešte dnes, v piatok, dostal k jednej epištole, ktorú napíšem po skončení služby, ale ešte pred dovolenkou.

Najskôr vám musím napísať o jednom predstavení našej kapely, ktoré nám prinieslo množstvo radosti a zraneným v lazarete o nič menej zábavy. Poslednú nedeľu bolo druhé predstavenie v sanatóriu „Sommerstein“₍₁₎ aj pre zranených a náš program alá „Barnabas v. Geczy“₍₂₎  vyvolal veľké nadšenie. Popri celom tomto muzicírovaní sa však žiaľ nedá zabudnúť na jednu smutnú okolnosť: čoraz viac ľudí z našej hudobnej skupiny je prevelených k poľným jednotkám. Kvôli tomu máme oveľa viac skúšok a tiež musíme pracovať na súhre pokiaľ nechceme prísť o úspech.

Predo mnou leží list od Elsy zo 7.1.42₍₃₎  a tak sa trochu hanbím, že som naň ešte stále neodpovedal. Ešte stále som dúfal, že pôjdem na dovolenku, čo by teraz bolo možné aj vďaka tomu, že k nám na oddelenie prišiel na pomoc jeden zotavujúci sa, ktorý mi odníma nejakú robotu. Teraz však do toho prišiel zákaz používania železníc na oddychové a dovolenkové účely. Súdiac z listu sa jej darí dobre a jej príkladný humor ju utešil aj pri strate jej dosiek (Pozn.: z nem. Bretter - možno lyže). Bol to celkom pekný počet lyží, ktorý naši kamaráti vyzbierali a naložili do vagónov.

Tiež sa môžem poďakovať za jeden balík, ktorý svojim obsahom potešil srdce našinca. Buchty mi, aj kvôli tomu, že boli ešte celkom čerstvé, pripomenuli pri dvoch obedoch rôzne kaviarne s týmto „múčnikom“. S bláznivou zimou to u nás nie je inak a som rád, že sa nemusím zúčastňovať rôznych cvičení s naším bataliónom trvajúcich dva až štyri dni. Včera bolo v Saalfelde₍₄₎  -22 stupňov, niekto dokonca povedal, že -44, 22 napravo a 22 naľavo od Sály...

Podobný klub, ako v „Loewengasse“ je aj u nás a tu som aj hovoril s niekoľkými Viedenčanmi. Musel som sa posnažiť, aby som hneď rozumel. Teším sa, že sa vám stále darí a na dnes vás zdravím,

Váš syn a brat Alfons.

PS za okrajom:

Čo má nové „starý Franz“? Musím mu zase niekedy napísať. A Rosa Karl... nebude posledný. Srdečný pozdrav všetkým známym a príbuzným. Často myslím na Viedeň. Na myslenie mám ešte niekedy čas – aj keď to najskôr musí povoliť rotmajster.

Informácie o článku