Klub vojenskej histórie Feldgrau

Cestou hrdinov SNP 2012

Nasledovný článok je venovaný víkendu v Moštenici a krátkemu opisu udalosti s ňou spojených. Na konci článku video.

Keď sme v lete naďabili na informácie o plánovanom pochode, hneď nás to zaujalo... pochod, atmosféra... reenactori... KVH, dobový prechod  horami. Počiatočné plány na účasť v počte piatich sa čoskoro skresali na konečný počet troch. Topánky sme si úspešne podbili, tak sme mohli vyraziť...

Dlho budeme spomínať na cestu vlakom a ťahanie guľometu v bedni, najmä však širokých ruksakov cez úzku vlakovú chodbičku do rezervovaného kupé v strede vagónu! Našťastie polícia SR sa netvárila, že by jej vadila výstroj Wehrmachtu, skôr vyložené nohy... no proste cestovanie bez problémov. Nebyť dochvíľnych rušňovodičov, neužili by sme si jazdu posledným autobusom do Moštenice, keďže sme mali meškanie iba 20min - stihli sme teda autobus!

Príjemné prekvapenie bolo, že naše ubytovanie v Moštenici sa nachádzalo len necelých 20 metrov od mláky v ktorej ležali naše pohádzané ruksaky po vyložení z autobusu.

Ďalším prekvapením bolo aj milé privítanie a pre niektorých prvé jedlo dňa, guláš.

O bližších detailoch pochodu sme sa dozvedeli na spoločnom stretnutí, nevediac, že nasledujúce ráno nám počasie zmarí pôvodný plán. Zobudili sme sa do daždivého rána, pripravili výstroj a išli na raňajky. Tak bohaté raňajky nemávam ani doma.

Napriek neprajúcim okolnostiam, sme znova súhlasili s účasťou na pochode a vyzbrojení potravinovými balíčkami sme sa tešili na transport Pragou RN. Podľa avizovaných predpokladov sme sa naozaj do prvej várky nedostali. Na briefingu sme boli informovaní, že pôjdeme v ďalšej skupine asi o hodinu. Bohužiaľ technické problémy neumožnili náš ďalší presun a tak sme sa po chvíľke rozhodli ísť na ...nesúťažnú prechádzku.  

Prvé 4 kilometre, zároveň jediné kilometre asfaltovej cesty sme zavŕšili v chate Slovenka. Z Miestneho úradu v Moštenici sme to zdolali za hodinu spolu s klubmi vojenskej histórie MorHo!, Zolium, Pressburg a slovenskou sekciou KPVHS.  Bohužiaľ príjemná atmosféra a slepačí vývar presvedčili väčšinu, že sa im nechce pokračovať ďalej. Po kontaktovaní organizátorov sme sa dozvedeli možnosti ďalšieho prechodu a tak sme po krátkom posedení pokračovali od dvanástej hodiny po žltej značke. 

Po dvesto metroch sme spozorovali blížiacu sa jednotku Pressburg, avšak pokračovali iným smerom, tak sme sa už neskôr nestretli. Absolvovali sme miestny lyžiarsky svah - bohužiaľ vlek nefungoval. Po neustálom stúpaní do hôr, sme o pol druhej stretli organizátorov vracajúcich sa zo stanovíšť. Navigovali nás po najbližšiu lúku a tam sme sa za štvrť hodinu dostali.

Na lúke sme našli popis turistických trás, avšak neznalosť terénu a vyčerpanie ma presvedčili, že sa už môžme vrátiť našich vyšľapaných 7km späť. Po pár fotkách to teda vyzeralo, že sa ideme vydať na cestu späť, keď v tom z lesa vyšiel predseda KPVHS kričiaci po nemecky. Dokonca vyzeral, že pozná cestu a chystá sa pokračovať.

Spraviť pamätnú fotku bola tak-povediac povinnosť, takže sme neváhali. Následne nás oboznámil s trasou na Kozí Chrbát (1330 mnm). Keďže sme o tomto vrchu počúvali už druhý deň bez bližšieho vysvetlenia, rozhodli sme sa, že sa ta vydáme.

Po niekoľkých minútach míňame zdravotnícke osadenstvo z ďalšieho stanovišťa, vracajúce sa do dediny. Zvažujem návrat s nimi. Nie. Pokračujeme.

Úspešne sme sa dostali na hrebeň vedúci ku Koziemu Chrbátu. Stromy zmizli a prišla hmla. Viditeľnosť sa značne znížila. Vietor fúkal silno a ostré mrholenie pri týchto teplotách vôbec nebolo príjemné. Juraj stále vedel kam treba ísť, preto sme rovno pokračovali na spomínaný vrch. Mne sa to už zdalo ako večnosť, spolupútnici však kráčali cieľavedome a náš cieľ nás naozaj počkal. Svedčí o tom pár fotiek. 15:25 sme tam boli všetci štyria. 

Nasledoval už len šťastný návrat, oveľa jednoduchší ako výstup hore. Hladký postup trval pomerne dlho, kým ma spomalila súčinnosť nevychodených topánok a strmosť lyžiarskeho svahu. Živí sme však prišli k "chatkárskej oblasti" neďaleko, kde sme boli ukážkovo pohostení a nabití novou chuťou pokračovať. Medzičasom sa zotmelo a nás čakala známa asfaltová cesta, posledné 4 kilometre nášho pochodu.

Do dediny sme sa vrátili za tmy. Miestnosť, kde sme boli ubytovaní, zavretá. Nesvietilo sa ani na úrade. Prázdna dedina? Nie, všetci boli v krčme. A tak aj my, sme sa tam presunuli, zhodili výstroj a zistili, že sme vyhrali putovný pohár! Hehe, príjemná správa po celom dni šliapania. Neskôr sme zistili, že sme prešli trasu dlhú 17,5km a výškový rozdiel 850m. Celý náš pochod zabral približne 9 hodín.

Napriek rozličným okolnostiam a nečakaným problémom, treba usúdiť, že sa jednalo o milú a dobre pripravenú akciu. Ak táto krátka reflexia pomôže ďalším účastníkom, budem rád.

Ďakujeme, že sme sa mohli zúčastniť, o rok sme tu zas!