Nebolo to tak dávno, čo sme sa zúčastnili akcie Jalovec 2013. Témou bola rekonštrukcia bojov a situácií s nimi spojených spred 68 rokov. Navyše v autentickej lokalite.
22. marec sa niesol v znamení dodržiavania pravidiel vojenského života. Od skorého rána sme boli pripravení dodržiavať pokyny organizátora a veliteľa v jednom, k čomu sme sa zaviazali tým, že sme sa vôbec akcie zúčastnili. Pocit potreby dodržiavania týchto pravidiel bol umocnený vedomím, že je prítomný dozor s právomocou pridať niekomu práce navyše (...aj keď dobrá práca v kuchyni, nikdy nie je zlá!).
Po nástupe v kompletnom výstroji a pokročilom spôsobe nástupu (doposiaľ sme také niečo nemohli vyskúšať kvôli malému počtu) sme boli radi, že nemáme výstrojové nedostatky a spoločne sme sa pobrali do spoločnej haly miestneho úradu, odkiaľ sa obe čaty vybrali svojou cestou. Prvá čata mala za úlohu vybudovať postavenia na našej línií - pri poli nad dedinou. Naša čata strávila popoludnie nacvičovaním útočnej formácie obrnených vozidiel spolu s pechotnou podporou, pričom my sme zoskakovali zo Stug III. Nácvik prebiehal v pomerne premočenej oblasti uprostred poľa, takže čistí sme sa nevracali. Po návrate na ubikácie sa nám dostalo krupovej polievky, ktorú popri nutnosti plnenia ďalšieho rozkazu zjedli len niektorí. Začalo sa stmievať, keď narýchlo zformované družstvo stúpalo kopcom ku pripraveným pozíciám. Náš MG schutze I následkami zranení spomalil a bolo nutné zostať na aktuálnej pozícií na úpätí kopca, pár metrov od veliteľského stanoviska. Veliteľ družstva sa onedlho vrátil z obhliadky pozícií a vydal rozkazy aktuálnemu Gruppenfuehrerovi - taktiež dočasnému veliteľovi druhej čaty. Bola celkom tma, no v mesačnom svetle sme jasne videli približujúce sa spojky z rôznych stanovíšť. Prišli práve v čas, aby nás odprevadili ku našim novým pozíciám. Náš počet nemohol nahradiť jednotky prvej čaty, preto sa čakalo na príchod zvyšku našej druhej čaty. Veľa informácií som v tej chvíli nemal, no predpokladám že od siedmej do ôsmej večer bola väčšina hlavných úsekov vystriedaná.
Akonáhle grenadier dostal svoj pridelený okop, začal sa vlastný boj. Boj so zimou, boj s časom, boj s paranojou. Grenadier si prispôsobil svoj výhľad zo zákopu - toho zákopu, ktorý pred pár hodinami ešte vykresával v ľadovej zemi jeho spolubojovník. Každá vetvička mala svoje miesto a každý kameň a nerovnosť v svojom okolí grenadier poznal. Vedel, že keď sa tam objaví nepriateľ, každý pohyb môže zohrať osudovú úlohu. Na to však teraz grenadier nechcel myslieť. Aj on mal svoju rodinu doma, svoje dievča, svoju sestru. Ak sa Rusi dostanú až tam odkiaľ pochádza... "nie, to sa nestane", pomyslel si... "to sa proste nesmie stať". Ale nebol si istý. Neustále správy o preskupovaní frontu a zdarnom pokračovaní ťaženia akosi nesedeli s obrazom, ktorý mu poskytoval každodenný frontový život. Blížilo sa k desiatej hodine - čoskoro termín striedania. Snáď sa už aj videl späť na miestnom úrade, možno ho začalo hriať teplo pece v barakoch, no výmena neprišla a on stále striehol v zákope a čakal na striedanie. Možno sa stalo niečo s čím sa nerátalo, striedanie sa asi odložilo na neskôr, pomyslel si. Keby ho to napadlo predtým, mohol mať teraz deku alebo trochu jedla so sebou.
Predurčená línia mala bezmála dva kilometre. Kvôli predčasnému rozdeleniu sa rozbili tri družstvá, ktoré boli teraz rozmiestnené po celej línii. Onedlho prišla správa, že krajný bod pravého krídla stráži nevystriedaný zvyšok prvej čaty, ale zálohy na striedanie už proste nie sú. Za každých okolnosti títo muži museli dostať teplú stravu a prídel vody. Gefreiter Kopf s grenadierom Weberom teda dostali za úlohu presun zásob na krajnú pozíciu. Osadenstvo pozície im išlo oproti a s radosťou ich privítali. Túto radosť vystriedalo náhle sklamanie, keď sa dozvedeli že striedania sa tak skoro nedočkajú. Dvojica sa teda vracala s ešusmi a fľašami, keď z poľa vyleteli svetlice. HINLEEEGEN! Pokojný večer zrazu preplnil adrenalín. Ležali sme v zvyškoch snehu a čakali kým svetlica dopadne. Museli sme sa rýchlo presunúť, na tejto cestičke pri lese by sme dlho odpor nekládli. Neďaleko bol nemecký pozorovací úkryt, kde sme stretli nášho spolubojovníka a sledovali ďalšiu svetlicu. Keď sme sa rozdelili začuli sme streľbu. Trebalo okamžite informovať veliteľstvo, no velenie si nepriateľskú streľbu v našej blízkosti nepripúšťalo. Na posilnenie našich pozícií prišli Honvédi. Ich prítomnosť nás potešila, hoci ich nasadenie malo vážne nedostatky.
Nebyť poobednej prestávky na krupovú polievku, boli by sme nepretržite nasadení už ôsmu hodinu. Naša čata počítala so skorým návratom na ubytovňu, vyspaním sa a zobraním lepšej výbavy na pozície, avšak takto sme len ťažko mohli vzdorovať postupujúcim mrazom. Bola polnoc a my sme sa preskupili. Odhodlaní strážcovia pravého krídla si zaslúžili chvíľu odpočinku v teple, ako si doprial zvyšok ich čaty - preto sme ich vystriedali. Ich zákop bol príkladný. Stačilo stáť meter od neho a bol neviditeľný. Trsy trávy dokonale maskovali nerovnosť zákopu a pole pôsobilo nenarušeným dojmom, taktiež poskytoval absolútne závetrie. Bol to však úkryt pre ležiaceho strelca, a teda dvaja sme v ňom sledovali terén deliac sa o svoje teplo so zamrznutou pôdou. V poľných fľašiach sme už dobrú chvíľu miesto vody nosili kilogram ľadu. Weber našiel po vreckách trocha čokolády, čo znamenalo dočasné zlepšenie nálady. Znova sme prebrali naše možnosti v prípade stretu s nepriateľom. Z poľa sa mohli vyplaziť kedykoľvek, no vedeli sme, že náš úkryt si nevšimnú. Za nami sa tiahlo pásmo lesa celým svahom, až do dediny. Zrazu neďaleko od nás, vyšla z lesa postava."Niekto je asi 50 metrov od nás", oznámil mi Weber. Nemohol som sa otočiť bez zbytočného hluku, tak som sa nechal informovať ďalej. Weber sledoval horizont a upozornil, že postava sa približuje ku nám. Čím bližšie sa priblížila, tým viac nás uistila, že úkryt je naozaj dobre maskovaný. "Sú štyria, informoval Weber". Postupovali opatrne a často si pomáhali mapou, no o niekoľko minút boli sotva päť metrov od nás. Ak by to boli nepriatelia, mohlo to skončiť totálnym fiaskom. "Halt", otočil som sa im tvárou a zacielili sme ich smerom. Vedeli heslo, bola to naša prieskumná skupina. Postupovali podľa mapy a prišli presne ku našej pozícii. Odľahlo nám, bola jedna hodina ráno a očakávali sme skôr československé jednotky.
Do druhej ráno sme ležali v mrazivom zákope, potom sme sa išli zohriať obhliadkou pozícií. Prekvapila nás prítomnosť Feldwebela Hellera, veliteľa druhej čaty, ktorého doteraz zastupoval Unteroffizier Steller. Spojka nás potom previedla celou líniou, kde sme konečne stretli ďalšieho člena nášho pôvodného družstva. Prišiel striedať so zvyškom druhej čaty okolo siedmej hodiny a nočné nasadenie rovnako nečakal, pred mrazom ho tiež chránila iba celta. Počas našej návštevy prišlo konečne striedanie a tak sme sa vybrali na zaslúžený odpočinok do dediny. Bolo pred štvrtou ráno keď sme konečne zaspali, budíček o pol siedmej - očakáva sa nepriateľská akcia.
Bolo sedem hodín a horizont sme videli za svetla. Väčšina zákopov obrannej línie bola už obsadená, do prázdnych privážal podporu transportér. V noci nám pridelili MG schuetze Teubera a ďalšieho strelca. Spolu sme obsadili časť pravého krídla a čakali čo sa bude diať. Teuber nečakal a pripravil guľomet. Weber doniesol teplé raňajky z veliteľstva, plný ešus praženice. Nejedli sme dlho, keď prišla informácia, že nepriateľ sa už formuje pod poľom.
Raňajky skončili v tráve, ustrojili sme sa a očakávali útok. Helmy sme mali maskované trávou, hlavy sme držali tesne nad zemou. Z dediny sa ozval motor. Rútil sa k nám Stug III. Bol pre nás príliš cenný a tak sa po pár výstreloch znova stiahol. Spoza poľa vyšlo nepriateľské prieskumné vozidlo a za ním bežalo vojsko. Na našej úrovni sa objavilo delo s obsluhou. Koncentrovane zaútočili na našu tenkú líniu, bolo ich moc.
Biely dym, velenie nariadilo ústup. Synchronizovane sme sa presunuli ku ceste zo svahu. Kryli sme gulometčíkov, potom sme šli my. Dve čaty brancov utekali svahom preskupiť sa do dediny. Občas sa ozvala krycia paľba. Pod svahom čakal Stug a kryl náš ústup. Veliteľ nás zorganizoval, presunuli sme sa za dedinu a vysvetlil nám dôvod nášho stiahnutia. Ako vždy tento ústup slúžil pre nový útok...
Z diaľky sa ozývali výbuchy. Nastúpili sme na techniku a v doprovode obrneného transportéru sme sa blížili do bojovej oblasti. Nepriateľský mínomet zameral náš Stug. Prvé míny dopadli tesne pred vozidlo. Vyskákali sme a roztiahli sa paralelne s nepriateľskou líniou.
V našich radoch žala smrť. Vo vlhkej zemi našlo svoj koniec veľa našich spolubojovníkov. Nepriateľ sa blížil rýchlo, Stug bol nehybný a jeho posádka bola nútená k boju z blízka. Dostali sme rozkaz oslobodiť našich tankistov, no nepriatelia boli príliš blízko. Jedna dávka zo samopalu a rýchly úskok. Gefreiter bolesť necítil. Zosunul sa na zem a zostal nehybne ležať. To, že členov jeho družstva stihol rovnaký osud, sa už nedozvedel. Pre nemecké jednotky brániace Jalovec bol ten deň koncom.
Informácie o článku
Počet slov: 1412Počet zhliadnutí: 3772
Autor: August
Vytvorené: 22. 04. 2013
Posledné zmeny: 16. 11. 2015