Klub vojenskej histórie Feldgrau

Interview: Veterán Anton [SK]

dňa 12. 10. 2013

» proceed to english version 

V sobotu 12. 10. 2013 sme sa stretli za účelom návštevy rakúskeho veterána z druhej svetovej vojny. Tento veľmi sympatický a veselosťou oplývajúci pán žije neďaleko rakúsko-slovenských hraníc v dedinke S....  už takmer deväťdesiat rokov. Teší sa úrode hrozna, ktorému dobre rozumie a z ktorého vyrába kvalitné víno. Bol ochotný nám pri lahodnom bielom víne vyrozprávať časť z jeho života, pre nás tak cennú, obdobie svojej vojenskej služby. Spoločne s členmi KPVHS sme sa tak zúčastnili na viac ako dvojhodinovom rozhovore. Výsledkom je tento stručný záznam.

Anton sa narodil v roku 1925, pochádzal z ôsmych detí, synovia (1905, 1908, 1910, 1919) a tri dcéry. Otec mu zomrel keď mal desať rokov a jeho matka krátko predtým než roku 1943 narukoval. Bol šikovným žiakom a ako sám poznamenal „môj učiteľ mi stále vravel, že to dotiahnem ďaleko“.

V šestnástich rokoch študoval na obchodníckej škole (Handelsschule), vtedy mu bola po prvýkrát ponúknutá možnosť kariéry v armáde, mal ísť do kurzu pre dôstojníckych čakateľov (Offiziersanwärter), avšak jeho matka s tým nesúhlasila, pretože jej ďalší štyria synovia (teda Antonovi starší bratia) už vtedy slúžili v armáde (traja z nich na východnom fronte). Jeden z bratov mal sklenené oko, a tak nebol prevelený na front, ale nastúpil ako strážca vojnových zajatcov v Linzi. Ďalší brat bol zranený pri Kaluge. Na jeho miesto bol povolaný tretí brat, ktorý bol tiež ranený, našťastie nie ťažko. Po smrti matky, ako 17 a pol ročný narukoval a bol povolaný na posádku do Olomouca, do Hindenburgových kasární. Tam sa zúčastnil základného pechotného výcviku v trvaní 6-7 týždňov.

Po jeho absolvovaní bol prevelený do Nórska, kde strávil svoje prvé vojenské Vianoce (1943). V Nórsku absolvoval základný výcvik s MG, spomínal si aj na výcvik boja s ručnými granátmi. Služba v zázemí, ktorá trvala asi pol roka, spočívala v strážení (muničných) skladov. Umiestnení boli v jednom fjorde asi 40 km na sever od Narviku. O vzťahoch k miestnemu obyvateľstvu Anton poznamenal, že „Nóri mali nás Rakúšanov radi viac ako Nemcov“.

Po určitom čase strávenom v Nórsku dostal dovolenku, ktorú strávil s kamarátmi v Osle. Počas dovolenky bol 20. júla 1944 spáchaný atentát na Hitlera: „keby sa podaril, vojna sa skončí a ja by som sa nikdy nedostal na východný front – takto nám zrušili dovolenky“. Po návrate z dovolenky bol Anton spolu s ostatnými prevelený na východný front, do Litvy. A hneď priamo do boja. Svoj bojový krst prežil v rámci vyslobodzovania nemeckej roty zo sovietskeho obkľúčenia. V rámci družstva pôsobil ako MG-Schütze 1: „Ja som bol najmladší a táto úloha vždy pripadla najmladším“.  Už v prvom nasadení mali veľké straty. Po oslobodení roty absolvoval aj ďalšie obranné boje, počas ktorých ich Rusi postupne zatlačili až k prístavu/rieke Memel (dnes Klaipėda). Spomínal, že v rámci jeho jednotky boli Volksgrenadieri okrem bežnej zmesi starých a mladých odvedencov pôvodom z rôznych armádnych zložiek, dokonca aj z Luftwaffe. Anton tiež vymenoval aj zbrane, ktoré ako guľometčík bežne nosil do boja: MG-42, MP-40, P-08 a signálnu pištoľ (svetlicu).

Aké svetlice ste používali? Červené, zelené? Navádzali ste s nimi na smer?

Červené. Vystrelil som červenú, keď začal ruský útok, ako znamenie pre delostrelcov, aby spustili paľbu. Pozície Rusov mali zamerané vždy vopred.

Druhé vojnové Vianoce strávil na rieke Memel, kde ustúpili do vopred vybudovaných postavení. Rusi cez sviatky neútočili. Všade teda bol pokoj, boli v teple, mali alkohol a prichádzali za nimi do postavení aj miestne ženy. Obdobie kľudu trvalo dlhšie než zvyčajne, pretože pravoslávni slávia kvôli odlišnému kalendáru Vianoce takmer o dva týždne neskôr. Po Vianociach ale začalo riadne mrznúť, rieka Memel zamrzla. Vtedy začal ruský útok. Keďže rieka bola zamrznutá, Rusi ju poľahky prekonali a čoskoro prelomili aj nemecké línie. Veliteľ Antonovho družstva („veliteľ si strážil svojho guľometčíka a ten zas chránil jeho“) bol pôvodom z Pruska, teda sa v okolí veľmi dobre vyznal. Pri ruskom útoku boli oddelení od zvyšku jednotky a dokázali sa schovať v lese. Rusi tiež útočili tým istým smerom a časť lesa bola úplne zničená delostreľbou. Ich útok nakoniec úplne rozdrvil nemecké pozície. Antonov veliteľ ale dokázal v lese obísť russké pozície a vyhnúť sa zajatiu. Následne sa prihlásili ku inej jednotke, s ktorou ustúpili do Pruska k Mazúrskym jazerám. Anton tvrdil, že na ústupe stretli aj Maďarov a Rumunov (?).

Napriek úspešnému vyhnutiu sa ruskému obkľúčeniu ich Sovieti aj tak dohnali a zajali. K tomu došlo vo februári 1945 pri meste „Popeetn“ (?). Sovieti neboli pripravení na také veľké množstvo zajatcov a dlho nevedeli, čo s nimi robiť. Najskôr s nimi pochodovali sem-tam po rôznych bočných cestách východného Pruska, až ich nakoniec doviedli na železničnú stanicu. Tam nemeckých zajatcov naložili do dobytčích vagónov a odviezli do Nikolajeva/Odessy. Celkovo ich cesta tam trvala celkovo 12 dní. V každom vagóne bolo 20-30 ľudí. Nedostávali vôbec žiadne jedlo a ani vodu. Telesnú potrebu museli vykonávať vo vagónoch: „Strašne to smrdelo.“ Po príchode na miesto dostali prvé jedlo, ktorým bola nakrájaná cukrová repa z miestnej fabriky. Boli nasadení na nútené práce v kameňolome, kde nakoniec Anton následkom nedostatočnej stravy a ťažkej driny ochorel. Preto ho dozorcovia stiahli z práce a uložili ho na obyčajné železné lôžko do baraku kde boli ťažko chorí a umierajúci. „Keď som si uvedomil, že ma tam dali, aby som zdochol, veľmi som sa nahneval, a z toho hnevu sa zrodilo moje odhodlanie prežiť.“ Na lôžku ležal veľmi dlho, až do septembra 1945. Vravel, že chlapci z Viedne nemali taký odolný organizmus ako on chlapec z vidieka, menej vydržali a zomierali skôr. Rusi sa potom začali vypytovať, ktorí zo zajatcov sú Rakúšania. Vraveli, že Rakúšania nie sú až takí zlí ako Nemci, lebo ich pred vojnou okupoval Hitler, a do vojny vlastne išli nedobrovoľne. Koncom septembra 1945 povolili transport a repatriáciu chorých Rakúšanov naspäť do vlasti. V transporte bolo miesto pre 150 osôb. Pri spomienke na túto udalosť sa Antonovi rozžiarili oči a pokračoval: „Ja som bol číslo 148“. Do rodného Rakúska sa vrátil 13. októbra 1945 a dodnes tento dátum oslavuje ako výročie svojho návratu z vojny. Vrátil sa však vo veľmi zlom zdravotnom stave (mal vtedy práve 20 rokov a vážil 45 kíl) - ale bol živý.

V súvislosti s granátmi spomína zranenie pod okom.

Črepina z granátu ho trafila pod ľavé oko. Bol stiahnutý z boja a v lazarete previazaný. O desať dní, keď zistili, že na oko opäť vidí ho opäť poslali na front, pričom črepinu mu nikdy nevyoperovali a má ju v tele dodnes. V Rusku získal za svoje príkladné bojové nasadenia ako guľometčík Železný kríž druhej triedy. Ku odznaku za zranenie sa presnejšie nevyjadril.

V súvislosti s Východným Pruskom spomína.

Vo východnom Prusku boli veľké bohaté statky, ktoré patrili tamojším rytierom (ríšski rytieri, resp. pruskí junkeri). Na týchto rozsiahlych plochách sa pásli často tisícové stáda dobytku. Aspoň sme si mohli od miestnych nakúpiť proviant. Na týchto statkoch mali tiež pivnice, ale namiesto vína ako sú v Rakúsku tam mali šnaps. Bolo ho tam veľmi veľa, ale vojaci si mohli vziať len toľko šnapsu, čo sa vošlo do poľnej fľaše. Keď po nich prišli Rusi, Anton spomínal, že všetko vyplienili, ale nevedeli na statkoch hospodáriť, a tak čoskoro tam nahnali nemeckých zajatcov, aby tieto statky pre nich spravovali.

Otázka, či ste sa zúčastnili bojov o Stalingrad.

„V Stalingrade sme nebojovali, avšak boli sme vycvičení ako náhrada (Ersatz) za stratenú 6. armádu. Nakoniec nás tam nenasadili.“

Ako to bolo s Rakúšanmi v nemeckej armáde? Boli nejaké rozdiely?

„Rakúšania neboli púšťaní do vysokých hodností“. Bežne to bola skôr výsada Nemcov.

Aké bolo zásobovanie?

V Nórsku počas stráženia skladov bolo zásobovanie veľmi dobré. Keďže Anton bol nefajčiar, dával (resp. vymieňal) cigarety a nedostatkový tovar Nórom.

Snažili ste sa komunikovať s bratmi na fronte?

„Nad nejakou komunikáciou s bratmi som vtedy ani neuvažoval, nebol čas. A nebolo to ani možné.“

Aký typ uniformy ste nosili? Vlnenú, pracovnú alebo aj iné?

„Mal som samozrejme vlnenú, zelenú uniformu. Letnú uniformu (Drillich) sme vôbec nemali. Keby som mal dlhšiu dovolenku, možno by som dostal aj vychádzkovú, ale ani tú som nikdy nemal. “

Používali ste celty alebo maskovacie prevlečníky?

„Celty sme mali. Prevlečníky tiež, ale iba na fronte. Bolo to maskovanie s nejasným vzorom (zem, tráva).“ (Sumpftarn?)

Po ukážke Erkennungsmarke, a tiež Soldbuchu.

Anton sa usmial a vraví: „Také som mal tiež, ale odhodil som to. Knižky som sa tiež zbavil. Aj tak by mi ju vzali Rusi.“ Prešiel rukou po známke a zároveň akoby čítal vlastnú „Volksgrenadier Division 13,14,15“. Konkrétne označenie si dnes už nepamätal. Po prezeraní Soldbuchu a najmä Borisovej fotky v uniforme skonštatoval „Mladí a krásni, aj my sme boli takí!“
(Po našom bádaní sme došli k záveru, že slúžil v 551. VGD., ktorej čísla plukov boli Grenadier-Regiment 1113, 1114 a 1115)

Okolie dediny.

„V okolí sa dodnes pri obrábaní viníc dajú vykopať náboje a črepiny. Za Moravou (teda na slovenskom území) tiahli na konci vojny ruské kolóny, a tak batéria umiestnená nad dedinou ich ostreľovala. Spôsobila im ťažké straty. Na tomto cintoríne pochovali 1000 mŕtvych Rusov. Potom ich exhumovali a pochovali na spoločnom cintoríne inde. Tento kostol poriadne opravili až pred pätnástimi rokmi. Za vojny Rusi považovali jeho vežu za pozorovateľňu, stále ju ostreľovali, takže bola značne poničená.“

Akú ste mali hodnosť?

„Slobodník. V Nórsku som bol Obergrenadier, mal som na ramene takú hviezdu a potom som dostal véčko (Winkel) a bol zo mňa Gefreiter. Z Obergrenadiera na Gefreitera to trvalo 7-8 mesiacov.“

Pamätáte sa na obuv? Mali ste šnurovacie topánky, alebo čižmy alebo...

„Schnurschuhe“ (kotníkové topánky).

Nosili ste v boji iba helmu, alebo aj iné?

„Áno, počas boja sa nosila helma. Bola ťažká a nepohodlná, hlava ma z nej bolela. V zime som mal baranicu (Pelzmuetze).“

Používali ste kabáty alebo vatované oblečenie?

„Kabáty, iné sme nemali.“

Mali ste ruksaky alebo niečo iné? Kde ste zvykli odkladať svoje veci?

„No ruksaky, tie sme odhodili... mali sme Sturmgepäck. Veľa vecí sme nevlastnili, stále sme ustupovali pred Rusmi.“

Mali ste Esbit, máselničku? Na uskladnenie masla, džemu...

Esbit Anton ani po ukázaní vôbec nespoznal a vravel: „také sme nepoužívali, ale máselničku áno.“

Videli ste počas pôsobenia nejakých ruských HIWIs? Pomocníkov z radov miestnych?

 „Nie, ale vieme, že Rusi takých rovno zabíjali, keď ich zajali, ako zradcov.“

Videli ste v Nórsku nejaké pomocníčky u vojska, spojárky, „Blitzmadels“?

 „Nie, v Nórsku sme boli pri nejakom fjorde. Tam nebolo nič. Bolo to však blízko ku Švédsku, tak sa niektorí pokúsili ujsť. Keď ale niekoho chytili, zastrelili ho za zbehnutie. Ale pre tých, čo to dokázali, vojna skončila.“

Aká bola morálka a nálada na fronte?

„Stále sme si hovorili ‘musíme sa dostať domov!’. Veliteľ nášho družstva bol z Pruska, a keď sme sa vracali cez dedinu v ktorej vyrastal, ukazoval – hentam je môj rodný dom, v tomto dome som mal priateľku a pod. Aj pri ústupe sa viedla dobrá evidencia ranených a mŕtvych. Takže ujsť nebolo také ľahké. Všeobecne sa vedelo sa, že ‘Hitler nemôže vyhrať’, pretože bojisko bolo príliš rozsiahle.“

Spomienka z lágru (na blchy a vši)

„Boli tam takí, ktorí sa stále škrabali, lebo ich niečo hrýzlo. Aj ja som medzi nich patril. Raz v noci som sa zobudil ako ma hryzú blchy. Stále som sa ošíval a prehadzoval. Až sa odvedľa ozvalo: ‘Čo sa deje?’. To bol jeden kamarát, ktorý mal od toho pokoj. Mal totiž inú krv, na neho blchy neliezli“.

Ako ste sa presúvali? Vozidlami?

„Nie, na bicykloch. V Nórsku bol celý Fuesillier Bataillon (strelecký prápor)“.

Ako často ste dostávali plat, v akej mene?

„Žold bola v ríšskych markách. Dostávali sme kupóny, za ktoré po preukázaní poslali peniaze domov rodine. Bolo to rôzne. Žold Obergrenadiera nebol nič moc, ale keď som bol Gefreiter, to už bolo lepšie.“

Používali ste panzerfausty a granáty?

„Ó áno, panzerfausty “ – a Anton naznačil pohyb pri odpalovaní – „ja som ho ako gulometčík nemal, ale jeden dobrý kolega dostal panzerfaustom 6 alebo 7 tankov. Zomrel pred 15 rokmi.“

Spievali ste?

„Áno, “ – a začal spievať – „Westerwald a iné. Naučili sme sa tam nemecké piesne. Keď sme spievali naše rakúske, tak nás upozornili. Ste vojaci, tak spievajte vojenské – vraveli.“

Kde v Nórsku ste slúžili?

„Asi 40km na sever od Narviku. Z prístavu Wilhelmshaven sme boli transportovaní na lodi, celkovo 2500 vojakov. Viezli nás v konvoji. Niekde v polovici Nórska došlo hlásenie o britských ponorkách na trase, a tak bol vyhlásený protiponorkový poplach. Museli sme si nasadiť plávacie vesty.“

Ako ste trávili čas medzi nasadením? Striedalo sa sťahovanie a nasadenie na fronte?

„Boli sme stále na fronte, bez prestávky. Až pokiaľ nebola jednotka bojaschopná, alebo ak mala tak vysoké straty, že už nedokázala plniť svoje určenie. Spočiatku sme mali pomerne malé straty.“

Koľko vás bolo v družstve?

„Osem“

Aká bola streľba z guľometu? Používali ste dávky, alebo jednotlivé rany?

„Samozrejme dávkami, na jednotlivé rany sme mali pušky. Z guľometu jednotlivé strely proste nemali ten účinok. Keď Rusi útočili, často sa napili vodky, potom boli opití a kričali ‘Hurá, hurá’, kým som nezačal strieľať z guľometu. Potom sa rozutekali ako zajace.“ – Anton spomínal aj na rozdiel v kadencii ruského a  nemeckého guľometu, pre ruský naznačil kadenciu v štýle „ra—ta—ta“ a pre nemecký „ratatatataaáá“. „Rusi mali aj komisára, ktorí za nimi strieľal keď niekto nechcel útočiť.“

Používali ste ku guľometu trojnožku alebo len dvojnožku? Aké ste mali zásobníky?

„Trojnožky sme sa hneď zbavili, bola príliš ťažká na nosenie. Tlačila veľmi na chrbát. Používali sa aj Trommelträgre (tzv. kvetináče), ale najčastejšie sa nosili guľometné pásy okolo krku. Muníciu niesli traja ľudia. Kvôli slabému zásobovaniu sa strieľalo už len pri útoku alebo obrane, keď tam vonku bol nejaký Rus samotný, nechal som ho na pokoji.“

Používali ste aj koristné zbrane?

„Ruské zbrane boli oveľa horšie, nebrali sme ich.“

Spomienka na kaťuše

„Najhoršie boli Kaťuše (tu Anton napodobňuje zvuky odpalov a dopadov), potom som vždy chvíľu už nič nepočul. Inokedy bolo počuť amplión (opakuje ruskú propagandu po nemecky), sľubovali jedlo a zdravotnú pomoc. Ak sa nikto nevzdal, oznámili, že nám na záver pustia Stalinorgel...“ - Stalinove varhany (jedno z označení pre Kaťušu).

Spomienka na zajatcov

„Raz sme medzi zajatými videli dokonca štrnásťročného Litovčana. Rusi mu po ‘oslobodení‘ jeho dediny hneď dali do ruky pušku a poslali ho bojovať so slovami – ‘Davaj, pašli!‘ – a my sme ho zajali. Čo sa s ním potom stalo, neviem. “

Stretávali ste počas pôsobenia vojenských fotografov Kriegsberichterov?

„Bola vojenská propaganda, to áno, ale fotografov som nevidel. V Nórsku bolo pokojne, tam nemali prečo chodiť.“

Ako to bolo so ženami?

„K nám do Nórska raz prišla KdF-loď (Kraft durch Freude, nacistická odborová organizácia) plná umelcov a umelkýň. Spravili pre nás vystúpenie.

Potom počas dovolenky sme boli v Osle. Prechádzali sme sa po meste, keď tu som v diaľke zbadal dlhý rad Landserov (vojakov). Vravím si, čo sa to tam deje? Tak sme sa tiež postavili s kamarátom do toho radu. Až po chvíli potom sme zistili, že na jeho konci je dom a z okien sa vykláňajú ženy. Teda vlastne bordel! Boli sme mladí, povedali sme si, prečo nie? Keď už sme tam boli, tak sme aj šli dnu. Patrónka sa nás spýtala koľko máme peňazí. Nemali sme ich veľa, vravím a ukazujem – to je všetko čo mám. Tak to vzdala a pustila nás ďalej. Boli tam samé ľahké devy hlavne z Francúzska, mali sa dobre, dostávali dobre zaplatené. Hitler nám to tak zariadil.“

Boli ste v Nórsku ubytovaní v rodínách?

„Nie, bývali sme v drevených barakoch.“

A čo život po vojne?

Od konca vojny bol Anton nezvestný, takže keď sa vrátil, jeho bratia si už rozdelili majetok. Ostal teda u jedného z bratov, kým sa v roku 5. júna 1949 neoženil (žena mu umrela 12. októbra 2012). Pracoval aj v cukrovare, riadil prevádzku nákladných áut v prepravnej firme vo Viedni. V roku 1984 išiel do dôchodku a venuje sa vinárstvu. V S...., kde sa narodil, a kde žije dodnes.

záznam: Patrik Hlaváč

interview, tlmočenie a úprava textu: Marek Meško

fotografie: Marek Meško