Klub vojenskej histórie Feldgrau

Oravské manévre 2013

Predsunutá hliadka sa však späť vracia bez správ. Opäť vyrážame vpred. Na strmom kopci pokrytom ľadom si podávame ruky a spoločnými silami sme za chvíľu v horách. Mnohí z nás po ceste dávajú posledné zbohom krásam Oravy. Mali sme celú dedinu ako na dlani. Bolo odtiaľ vidno každý náš pohyb. Peter naťahuje ruku do diaľky a ukazuje na dve srnky pasúce sa v diaľke. Tento krát však bol náš „obed“ príliš ďaleko. Po zdolaní svahu sa stretneme a od „Pinkyho“ prijímame nové pokyny - hlavne dodržovať odstup. Na okraji malého lesíka sa postup zastavil, velitelia majú zrejme poradu. Tiene borovíc a jedlí nám poskytli dočasný úkryt, čo ihneď využívame pre Rauchpause. Tešili sme sa zbytočne, v poľných fľaškách nachádzame iba ľad. Pfeiffer s Moeschkem na to vytiahli fajky a s úškrnom na tvári upchávajú svoje fajky tabakom. Ja s ostatnými zatiaľ rozdávam čokoládu. Bola to veľmi horká energetická čokoláda, ktorú sme dostávali v okrúhlych plechových krabičkách. Väčšina ju vymenila za cigarety, svoju som si však nechal. Na rozdiel od nahrážkovej kávy ma dokázala udržať hore celú noc. Tieto radosti nám občas spríjemnili ťažké chvíle na fronte. Krabička ostala po chvíli prázdna, tu ma však do ramena ťukne starý známy Siegfried a pred tvárou mi máva ďalším balením čokolády. Vzal som si kúsok a pomaly kráčam vpred zistiť, čo sa to vpredu vlastne deje. Spomedzi nových tvárí naokolo stihnem spoznať Hansa a kamarátsky ho podpichnúť. Mimo boja je vždy veselý a rád vtipkuje, na fronte ho však nespoznávame.

Po pár minútach sú vydané ďalšie rozkazy. Vraciame sa späť, vyrážame novým smerom. Leutnant nariaďuje zhasiť fajky. Jeho nos by zacítil tabak aj počas víchrice. Rozmiestňujeme sa po okraji lesa a pokračujeme dole údolím. Horáci nám ich snežnicami „udupávajú“ cestu a tak môžeme ľahšie postupovať ďalej. Musia sa striedať, prví vpredu to má vždy najťažšie. Aj pre naše nohy je to obrovská záťaž, preto starostlivo vyberám vyšliapané stopy v hlbokom snehu. Všetci Nemci kráčame zasneženou krajinou v dlhom rade s bezpečným „abštandom“. Sneh naokolo zakryl krajinu úplne dobiela.

V snehovej pokrývke konečne nachádzame stopy. Jasne sa tadiaľto prehnali lyže. Siegfriedov inštinkt, ktorý nás už neraz zachránil má znova podozrenie. Otočil sa práve keď sa za ním v diaľke zrazu zosypal sneh z tenkých konárov stromov. Nepriateľ nám stále uniká. Strmé kopce predstavujú obzvlášť nebezpečné miesta. Roztrúsení sa na okraji lesa znova sformujeme do jednotiek. Jediné, čo z lesa vidíme je pred nami zasnežená lúka tiahnuca sa od hôr až k bielemu nebu. V jej strede stál jediný osamotený strom. Je to však naša jediná možná cesta. Velitelia zvolajú svoje družstvá a bleskovo vytvárame Schützenkette. Každým krokom prečesávame terén. Lúka zrazu postupuje do strmého údolia. S Markusom sme bedlivo sledovali, kadiaľ prejsť na druhú stranu - skalnatý terén bol týmto smerom nepriechodný. Vraciame sa. Stretneme sa opäť pod tmou lesa. Siegfried zatiaľ pozorujeme okolie. Pred nami stojí ďalší kopec. Jeden z veliteľov ide zistiť priechodnosť územia pred nami, zatiaľ čo mu je Leutnant v pätách. Na samom vrchu veliteľ kývne - Leutnant s ďalekohľadom v ruke dáva signálom rukou vedieť ostatným a obráti sa ku mne: „Freytag, povedzte Gruppenführerom nech sformujú jednotky a vydajú sa po našich stopách v poradí Gruppe 1, 2 a 3,“ hneď na to zbystrel, „a odkážte im, nech zahasia tie cigarety!“ Poverený touto úlohou schádzam z kopca za našimi mužmi. Spod krátkeho šiltu horskej čapice na mňa pozreli oceľovo modré oči Oberjägera: „Žiaden spozorovaný nepriateľ?“ Odpoveď nám bola obom jasná: „Ako by tu ani nebol.“

Za chvíľu už postupuje kolóna Nemcov v bielych prevlečníkoch a kabátoch po kopci vpred. Pamätám, ako netrpezlivo dohliadam na moju úlohu. Sú všetci v správnom poradí? Za mnou vidím Wernera v jeho typickej baranici. Nie jeden by ju tiež uvítal. Oceľové helmy totiž v zime „výborne“ chladili, preto ju niektorí nahradili čapicami. Neisto postupujeme hustým lesom. Je v ňom tma, iba jeden lúč slnka, ktorý si našiel cestu medzi ihličím borovíc nám otvára oči. Ďalší kopec je za nami. Ostáva už iba jeden, posledný na mape. „Tu môžeme zaručene očakávať nepriateľa, pripravte sa na útok“, hlási Leutnant ukazujúc prstom na mapu. Rozkazom pripravujeme plné zásobníky a vychutnávame si posledné chvíle ticha. Z lesa sa akoby vytratila všetka zver. Brodíme sa hlbokým snehom. Každý krok je ako s betónovou guľou na nohe. Spozorujeme protiľahlý les. V tom zaznie dávka z guľometu. Streľba. Z tmy húštin vidím plamene vyšľahujúce z nepriateľských hlavní. Ihneď opätujeme paľbu. Sú dobre krytí a maskovaní šerom lesa. Moja puška hlce jeden náboj za druhým, akoby dobre vedela, čo sa stane, keď neposlúchne. Otváram sumku a nabíjam druhý pásik do schránky. Horúce nábojnice syčia v zmrznutom snehu. Samopaly veliteľov neprestávajú štekať, streľba pušiek sa rozlieha ďaleko po horách. Rev prvých ranených sa mi vrýva do uší. Za podpory samopalov sa dostávame z prudkej paľby. Sporadické výstrely z pušiek je počuť až do zotmenia.

Na druhý deň sa s vernými kamarátmi hlásime do čela pripravovaného útoku. Dve posilnené jednotky pod velením Gefreitera Helgerta sa znova dostali na pozície. Už nám to bolo jasné, nepriateľ nás mal na svahu ako na strelnici. Prejsť ním bola jasná samovražda. Helgert vedie svojich mužov ťažko priechodným terénom na miesta, kde nás nepriateľ nemohol očakávať. Tak tomu aj bolo. Ďalekohľadom spozoroval pohyb medzi stromami. So zatajeným dychom čakáme, čo bude nasledovať. Nasadil si svoju bielou farbou natretú helmu a obrátil sa k nám: „Laden und Sichern!“ Porozdeľovali sme si medzi sebou posledné náboje, nastavili mieridlá na väčšiu vzdialenosť a čakali na rozkaz. Poskytneme kryciu paľbu údernej jednotke. Sledujeme, ako sa naši kamaráti nepozorovane blížia k spozorovanému pohybu. Ukazováky čakajú natiahnuté na spúšti. Zdá sa mi to ako celá večnosť. Dívam sa cez mieridlá na sústredený bod v diaľke a chvejú sa mi ruky.
„Feuer!“ Vystrašený nepriateľ v prvej chvíli ani nestihne opätovať paľbu. Siegfried s ostatnými mužmi sa dostal až pod okraj lesa. Ozývajú sa posledné výstrely z pušiek a stonanie mŕtvych nepriateľov. Za tento výkon a príkladné velenie bol Gefreiter Fritz Helgert povýšený na Obergefreitera.
Večer bol pokojný a tak sme mohli aspoň trochu osláviť čerstvé povýšenie. Nikto z nás však vtedy nemohol tušiť, čo nás bude čakať o mesiac...