Klub vojenskej histórie Feldgrau

Dobové listy

Dobové listy predstavujú jedinečný zdroj informácií o dobe, v ktorej boli písané. Niektoré diela historikov a spisovateľov dosť často zachytávajú len štatistické údaje a historické fakty napr. o veľkých bitkách a často nezachytávajú osudy jednotlivcov. Listy sú jedinečné preto lebo zachytávajú myšlienky, pocity, radosti a strasti ľudí, ovplyvnených dobou a dávajú nám zaujímavý pohľad do minulosti. Je tomu tak aj v prípade listov ktoré boli napísané v období druhej svetovej vojny. Zachytávajú príbehy vojakov, civilistov ale aj významných osobností.

Vybral som niektoré listy nemeckých vojakov a rozkazy a vyhlásenia, ktoré uvádzam v chronologickej postupnosti. Na nemeckej strane si čitateľ môže z listov všimnúť, ako sa menil obsah od začiatku vojny až po jej koniec.

1940

,,Postup pokračuje ďalej! Človek si nemohol odpustiť otázku, ako je to všetko možné. Sotva štyri týždne vojny a nemecké jednotky sú v Paríži, Seina prekročená, francúzske vojsko zničené. Zajatci vyzerajú ľahostajne, len raz som nedávno videl v ich očiach slzy.´´

(list nemeckého vojaka z výpravy na západ)

Nemeckí vojaci počas pochodu v Rusku

1941

,,Nekonečné sú hodiny postupu, 25 alebo 30 kilometrov vedľa zničených a vyhorených tankov, vozov a až do základov zničených a vyhorených dedín. Čierno a strašidelne sa týčia múry a zopár ľalií, ktoré ešte zostali na záhradke, pôsobí celkom cudzo. Je cítiť zvláštny zápach, ktorý sa mi zdá, ako by bol na tejto výprave večne nalepený, zmes ohňa, potu a konských mŕtvol.´´

(list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

,,Mocný a ohromujúci dojem poskytovala ústupová cesta armády, zničená našimi tankovými jednotkami a stukami. Priamo na hradskej sú obrovité lieviky po bombách zvrhnutých stukami, ktorých výbuch zdvihol do vzduchu a prevrátil aj najväčšie a najťažšie tanky. Naše tanky tejto armáde prekvapenej bombardovaním zasadili posledný úder, a tak sme pochodovali celých 25 kilometrov vedľa obrazu neslýchanej a nevídanej skazy.´´

(list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

,,Celé telo mám mokré, cez tvár mi tečú široké potoky – nielen potu, často aj sĺz, sĺz zlosti, zúfalstva a bolesti, sĺz, ku ktorým nás dohnala táto neslýchaná námaha. Nikto mi nemôže povedať, že si niekto iný - niekto, kto nie je pešiakom, dokázal predstaviť, čo sme tu prežili. Predstavte si najväčšie vyčerpanie, čo ste kedy poznali, pálčivú bolesť otvorených zapálených rán na nohách – a máte môj stav nie na konci, ale na začiatku štyridsaťpäťkilometrového pochodu. Až pomaly, po hodinách, sa nohy stávajú necitlivými na bolesť pri každom kroku týmito cestami – ktoré sú skôr štrkoviskami alebo piesočnou plážou.´´

(list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

,,Čas od trištvrte na šesť až do dvoch sme s krátkou prestávkou strávili v snehovej búrke. Oblečenie postupne zvlhlo, plášťom počínajúc, až sa mráz dostal na telo. V žalúdkoch a črevách bolo tiež zle. Zima prekonala akúkoľvek možnú mieru. Mráz sa pevne usadil v hnijúcich prstoch. V lesoch sme sa museli brodiť až po kolená v snehu, ktorý sa hrnul do obuvi. V bažinách sa lámal ľad a do obuvi tiekla mrazivá voda. Moje rukavice boli také mokré, že som ich vôbec nenosil. Okolo zničených rúk som si omotal uterák. Človeku sa chcelo plakať a kričať.´´

( list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

Nemecký vojak čítajúci list

1942

,,Aby som zo seba spláchol prach ulice, zastavil som sa v jednom malom čistom dome, a ten sa mi tak zapáčil, že som sa tam nasťahoval. Spočiatku som sa síce nestretol s prívetivosťou, ale čoskoro sa na perách objavil nesmelý úsmev a teraz je už medzi nami dôvera. Tichá plachá žena, vráskavá bábuška a malá štrnásťročná bábika. Je to ľahké, stačí, keď je človek len trochu opatrný, trochu priateľský voči ľuďom a snaží sa zabudnúť na vojnu. Nerozumiem dôstojníkovi, ktorý mi hovoril: ,,My sa tu nemáme čo starať o city obyvateľstva, my tu máme viesť vojnu.´´

(list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

,,... Ak sa v Stalingrade pýtaš na Boha, odpovede sa nedočkáš. Musím ti to povedať, milý otec a je mi to dvojnásobne ľúto. Ty si ma vychovával, keď som prišiel o matku a vždy si mi Boha staval pred oči i dušu. A dvojnásobne svoje slová ľutujem preto, lebo viem, že budú moje posledné a už ti nebudem môcť povedať nič ďalšie, čo by to mohlo urovnať a nás zmieriť. Ty si kňaz, otec, a človek vo svojom poslednom liste hovorím len to, čo je pravda alebo v čo verím, že by pravdou mohlo byť. Hľadal som Boha v každej jame po granáte, v každom zborenom dome, vo svojom okope i na nebi. Boh sa neukázal, keď po ňom moje srdce kričalo. Domy boli zborené, kamaráti rovnako statoční a zbabelí ako ja, na zemi bol hlad a smrť, z oblohy sršal oheň a bomby, len Boh tam nebol. Nie, otec, žiadny Boh nie je. Znova to píšem a viem, že je to konečné a pre mňa neodvolateľné. A ak by Boh predsa len mohol byť, tak len u vás, v žalmoch a modlitbách, v zbožných kázaniach kňazov, vo zvukoch zvonov a vôni kadidiel, ale nie v Stalingrade.´´

(list nemeckého vojaka zo Stalingradu)

,,Pozdĺž trasy pochodu ležalo približne dvesto zničených, vyhorených a prevrátených ľahších i ťažších tankov, ďalej delá, nákladné autá, poľné kuchyne, motocykle, protitankové kanóny, more zbraní, prílb, rozmanité súčasti výstroja každého druhu, klavíri aj rádioprijímače, premietacie vozy, zdravotnícky materiál, muničné debničky aj skrinky na dokumenty, granáty, prikrývky, kabáty, torby. Medzi tým všetky rýchle černajúce zdochliny. Strašné boli predovšetkým kone, celkom roztrhané, opuchnuté, s vyliezajúcimi črevami a rozfranforcovanými tlamami. Všade sa vznášal puch hniloby – alebo skôr niečoho na hroznom pomedzí jatiek a hniloby – a šíril sa nad celou našou kolónou. Najhoršie bolo prasa, ktoré na jednej takej zdochline s pôžitkom hodovalo, pričom sme si boli istý, že si na tom istom konskom mäse budú nakoniec pochutnávať aj ľudia. To prasa sa dostalo do hlavného repertoáru mojich spomienok. Ku spánku sme sa dostali len zriedkakedy. Keď sme už raz konečne dostali dobré ubytovanie v stodole, musela práve naša skupina stavať zabezpečenie a my sme znovu celú noc ležali na mokrej lúke. Aj nasledujúci deň bol veľmi namáhavý, na poludnie pár hodín kľudu a potom podvečer zase pochod, 44 km. O polnoci sme sa dostali do paľby a išli s ďalšou záťažou – pre mňa konkrétne to znamenalo pätnásťkilogramovú muničnú skrinku – do útoku, ktorý trval dve a trištvrte hodiny bez toho, že by sme protivníka dostihli. Len vedľa cesty horeli jasným plameňom na pozadí nočnej oblohy tanky a cisternové vozy. Vypätie toho útoku bolo naozaj veľké, a pretože sme hneď potom v rannom šere prešli druhú polovicu z tých štyridsiatich štyroch kilometrov, bol som úplne hotový, vyčerpaný až na dno síl.´´

(list nemeckého vojaka z ruskej výpravy)

,,Dieter sa nachádzal zo svojou čatou ďaleko vpredu v postavení na svahu. Veliteľ jeho roty ma ubezpečil, že sa správal veľmi statočne a mal rozhodujúci podiel na odrazení nepriateľov. Už v začínajúcom šere, keď sa predsunuté postavenie sťahovalo nazad, ho trafila smrtiaca guľka. Prestrelila mu hrdlo a na mieste ho zabila. Vôbec sa netrápil. V nasledujúci večer, keď paľba pechotných zbraní nebola taká silná, som ho po dlhom hľadaní našiel a odniesol nazad. Jeho tvár mala pokojný výraz. Už necítil žiadnu bolesť. Padol 16. Mája, ani nie päťsto metrov od môjho pohotovostného úkrytu. Dnes som s veliteľom jeho roty navštívil jeho hrob.´´

(list nemeckého vojaka, v ktorom oznamuje rodičom smrť brata na Kryme)

Vojak Afrikakorpsu

1943

,,Moji drahí... Ak by ste začuli, že sa naša ponorka nevrátila, vtedy už nebudete mať žiadnu nádej... chceme spoločne bojovať a víťaziť, alebo – keď to bude nevyhnutné – spoločne aj umrieť. Všetci spoločne.´´

(list námorníka slúžiaceho na nemeckej ponorke)

,,Zvonku sa ozýva krik! Musíme von z domu. Nemôžeme to vydržať. Všade naokolo horia bloky domov. Sme ako v pasci na myši, až tak ďaleko sa rozšírili plamene. Von! Ale do dažďa iskier? Cez hlavu si prehodím kúpací plášť, deku namočím v pripravenom bareli s vodou. Dve ženy zo susedstva robia to isté. Obmotávame si mokré deky okolo seba a ideme von. Chvíľu stojíme mĺkvy od hrôzy. Vidíme dvoch ľudí skáčucich z horiaceho náprotivného domu. Jeden z nich padne a zostáva ležať. Je to žena. Muž jej pomáha. V behu ešte zbadám, že ten muž od naproti sa pokúša svoju ženu narovnať, jej bezvládne telo však padá späť. Muž vyskočí a uteká. Zakopávam o drôt. Preboha, sú to rozžeravené drôty trolejbusového vedenia! Ťažko dýcham. Napravo odo mňa žuchne na zem strešný štít. Dážď iskier srší ako ohňostroj. Ďalej, ďalej! Karstadt... všetko horí. Stále a stále preliezať horiace a dymiace trámy. Konečne doháňam tie ženy pred sebou. Ulice sa upchávajú. Všetci utekajú a kričia jeden cez druhého. Brenninkmayer...hora z plameňov. Nordmannstrasse... vpravo i vľavo horiace steny. Na rohu Munzstrasse je ďalší zhluk kričiacich a gestikulujúcich ľudí zahalený dymom a čmudom, zasypávaných iskrami. Dlhá kolonáda ( Lange Laube ) je upchatá. Naraz sa pred nimi objavia schody. Bunker na trhovisku ( Klagesmarkt ). Schody sú plné kričiacich ľudí, ktorí nechcú uhnúť. Strácam pôdu pod nohami, zdvíhajú ma a posúvajú cez hlavy ďalej na nejakú bábku. Potom ležím natiahnutý na bielom ľanovom plátne.´´

(list z Hannoveru po veľkom nálete v októbri 1943)

Nemeckí vojaci vezú raneného spolubojovníka

1944

,,Keď ostreľovanie konečne utíchlo, vykukol som z bunkra. Na strome nebolo ani lístočka. Pohyb bol veľmi náročný. Boli tu zranení, potrebovali sme lekára. Nijaké záchranné vozidlo sa však k nám nemohlo dostať. Naše mohutné delá ležali prevrátené na zemi.´´

(list nemeckého vojaka zo západnej fronty)

,,Poľný maršal Kesselring vydal jasný rozkaz, že ani jeden nemecký vojak nesmie vstúpiť do kláštora, aby nedal Spojencom zámienku na jeho ostreľovanie alebo bombardovanie. Osobne nemám dôkaz, že toto rozhodnutie sa dostalo do rúk aj Spojencom, som však presvedčený, že Vatikán našiel cesty a prostriedky, ako to urobiť, pretože bol na osude Monte Cassina priamo zainteresovaný. Poľný maršal Kesselring nielenže zakázal nemeckým vojakom vstupovať do kláštora, ale pred vstupnú bránu navyše umiestnil stráž, aby zabezpečil, že sa jeho rozkaz nebude porušovať... Po tom, čo došlo k bombardovaniu kláštora, každý, kto má skúsenosti s pouličnými bojmi, vie, že budovy v troskách sa rýchlo menia z pascí na obranné bašty.´´

(z pamätí nemeckého generála Von Sengera)

1945

,,Proti vyvesovaniu bielych handier, odstraňovaniu práve uzavretých protitankových zátarás, nevstupovaniu do Volkssturmu a podobným prípadom je nutné postupovať s najtvrdšími prostriedkami. Všetci mužskí obyvatelia domu, na ktorom sa objaví biela vlajka, budú zastrelení. Pri vykonávaní týchto opatrení nie je možné váhať ani na okamih´.´

(Himmler, 3. Apríla 1945)

,,Naše rodné mesto Berlín sa stalo frontovým mestom. Všetci vojaci a príslušníci Volkssturmu, určení na obranu ríšskeho hlavného mesta, musia obsadiť a držať prikázané pozície, a len čo sa objavia sovietske jednotky alebo tanky, okamžite začať boj. Bojujete o svoje hlavné mesto. Bojujte s najväčšou urputnosťou o svoje ženy, o svoje deti, o svoje matky a svojich rodičov. Nasadzujete životy za dobrú vec. Všetko, čo sa pred nami ukázalo ako životaschopné, a všetky generácie, ktoré prídu po nás, všetko to bránite vy a vaše zbrane.´´

(Goebbels, 23. Apríla 1945)

,,Od polnoci zmĺknu na všetkých frontoch zbrane. Na veľkoadmirálov rozkaz zastaví branná moc beznádejný boj. Tým sa takmer šesťročné hrdinské zápolenie končí. Prinieslo nám veľké víťazstvá, ale aj ťažké porážky. Nemecká branná moc nakoniec čestne podľahla zdrvujúcej presile.´´

(rozkaz Vrchného veliteľstva nemeckej brannej moci zo dňa 9. Mája 1945)

Zdroje: 

Mathias Färber – Druhá svetová vojna v obrazoch

Tim Newark – Rozhodujúce bitky dejín