Klub vojenskej histórie Feldgrau

Regrúti z Čierneho Balogu

Táto téma sa priamo netýka našej záľuby, ale je tiež súčasťou histórie a zaoberá sa výjavmi, ktoré sa diali pred odvedením na vojnu. Na dedinách boli tradície, na ktoré sa už zabudlo a bolo by žiadúce si ich pripomenúť. Medzi ne patrí aj verbovanie mládencov do vojny. V článku sú opísané zvyky a zábavy z mojej rodnej dediny.

Regrútske zábavy

Cigánsku muziku objednali regrúti, ale prispeli aj ostatní mládenci. Regrútske zábavy boli bujaré, veselé a bezstarostné. Pred cigánskou kapelou sa predbiehali rozkazovači. Prím mali najmä neskorší neodvedenci, ktorých iba predvolanie na asentírku zrovnoprávnilo s ostatnými mládencami z dediny. Neskôr sa už na nich budú pozerať očami odvodovej komisie: ako na nezdravých, menej schopných, ale aj menej skúsených a odvážnych. Balockí regrúti mali odvodové komisie v Brezne. Do Brezna šli na ,,lojtrinákoch´´ (rebrinákoch), ktoré ťahali konské záprahy. Všetci regrúti boli v dobrej  nálade, spievali a vzájomne sa doberali. Na vozoch bola výlučne mužská spoločnosť.

Rozlúčkové hostiny

Povolávacie rozkazy vždy zarmútili nielen rodičov, starých rodičov, najbližšiu rodinu a najbližších príbuzných, ale aj frajerky. Odvedenci si okamžite objednali drevený kufrík, v ktorom si na vojnu odnášali výbavu. (Boli to predovšetkým holiace potreby: britva, štetka, mydlo, lapsík – remeň na ostrenie britvy a liadok, ktorým si dezinfikovali tvár, ale aj zastavovali krv. Ďalej tam boli obálky a listový papier, atramentová ceruza, darčeky od milej, vyšívaný uterák, jedlo, ktoré dostal pri rozlúčkovej hostine. Najčastejšie to boli oštiepky, parenice, chlieb a fľaša hriateho, ktorá sa cestou do kasární minula.) Nešťastné matky pripravovali rozlúčkovú hostinu, na ktorú pozvali celú rodinu, najbližších susedov, najlepších kamarátov odvedenca, poprípade aj jeho dievča a jej rodičov. Jedlo sa baranie alebo jahňacie mäso, nikdy nechýbali nakrájané oštiepky, chlieb a beľuš (koláč). Muži pili gajst (riedený špiritus) a ženy pálenô na cukre (karameli). Táto hostina nebola hlučná. Pripomínala kar, ale aj svadbu, no predovšetkým rodinnú spolupatričnosť. Matky plakali, otcovia a vyslúžilí vojaci dávali odvedencom rady. Tí ich vážne počúvali. Všetci účastníci hostiny priniesli odvedencovi dary. Najbližšia rodina peniaze, susedia a známy oštiepky alebo parenice. Odvedencovo dievča mu darovalo vyšívaný uterák alebo vlastnoručne upletené vlnené ponožky. Ak sa lúčil odvedenec – sirota, rozlúčkovú hostinu mu pripravili krstní rodičia. Pozvali celú odvedencovú rodinu (ak mal frajerku, aj tú a jej rodičov), ale keď sa zotmelo, prišli mu zaspievať aj dedinskí mládenci a dievčatá. Zaspievali mu buď regrútsku pesničku "Ja rukovať mám", alebo "Na balockom kostole...". Mládenci odvedenca obdarovali fľašou pálenky a dievčatá (ak odvedenec nemal frajerku) mu darovali ľanový ručník a upletené vlnené ponožky. V prípade odvedenca – polosiroty, mládež zaspievala pesničku "Chudobnej som materi syn" a obdarovali ho rovnako ako sirotu.

Predrukovačkové zábavy

Boli to zábavy odvedencov, ich rodín a známych. Na muziku sa skladali výlučne len oni. Tieto zábavy v lete boli na upravenom priestranstve v strede dediny. Mali nezvyčajnú atmosféru. Všetci pociťovali vážnosť chvíle. Odvedenci, ktorý mali dievčatá, venovali sa len im. Tí čo ešte nemali trvácnejšiu známosť, hľadali si ju na tejto zábave. Viac ako inokedy sa rozhodovali. A keď si dodali odvahy, dievča pozývali do tanca slovami: Odnesieš mi kufor? Nasledovala roztopašná odpoveď, lebo na predrukovačkovej zábave vyslovené hej zvyčajne platilo na celý život. Rovnakú váhu malo odmietnutie. Na tejto zábave sa utužovali rodinné, ale aj milenecké putá. Iné sa definitívne skončili.

Ráno prišla odvedencova tanečnica k jeho domu, a keď sa objavil vo dverách, zobrala mu kufor a zaniesla k pripravenému rebrináku. Najčastejšie však niesli kufor spolu. To bolo ich prvé spoločné puto. Odvedenci mali klobúky ozdobené stužkami s národnými trikolórami, ktoré boli symbolom vernosti, ale aj odvahy. Do Brezna cestovali na lojtrinákoch, ktoré ťahali kone s vyčačkanými postrojmi. Na prvom viezli kufre. Na ostatných odvedencov s ich frajerkami. 

Môj prastarý otec z Čierneho Balogu ako vojak Slovenského štátu.

Zdroj: Peter Kováčik, Ladislav Ťažký a kol., ČIERNY BALOG, 2003, ISBN 80- 968475-3-8