Klub vojenskej histórie Feldgrau

Jozef Turanec

Jozef Turanec sa narodil 7. marca 1892 v Sučanoch neďaleko Turčianskeho Svätého Martina (dnes Martin). Otec Juraj bol kováčom a matka Helena bola z rodiny horára. Mal dvoch bratov a tri sestry. Jozefa a jeho súrodencov aj počas maďarizácie vychovali v slovenskom a katolíckom duchu. V rokoch 1903-1911 študoval na gymnáziu v Ružomberku. Od roku 1920 bol ženatý s Johanou Linhartovou pôvodom z Rumunska. Ich manželstvo bolo bezdetné. 27. októbra 1907 sa zúčastnil na vysviacke kostola v Černovej, kde uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí. Táto udalosť utvrdila ešte viac Turancove protimaďarské názory. 9. apríla nastúpil na vojenskú dráhu. Nastúpil k Pešiemu pluku 71. Vojenským kaplánom tohto pluku bol Jozef Tiso budúci prezident 1. Slovenskej republiky. S týmto plukom bojoval počas I.svetovej vojny na východe proti Rusom v Haliči. Turanec na ruskom fronte pôsobil do 13. septembra 1914. Po zotavení zo zranení v rakúskom lazarete nasledoval presun na taliansky front októbri 1916. Vojnu ukončil v hodnosti nadporučíka v záložnom prápore v srbskom Kragujevaci. Po vojne sa vrátil do civilného života ako robotník vo Vrútkach. No 22. marca 1919 vstúpil do armády novovzniknutej ČSR. Zúčastnil sa aj bojov proti Maďarom v máji 1919. Po skončení týchto bojov sa rozhodol definitívne zostať v armáde. V roku 1937 bol povýšený na majora. Stal sa prívržencom HSĽS. Udalosti jesene roku 1938 ho zastihli pri 11. delostreleckom pluku v Žiline. Po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 riadil Turanec s Rudolfom Viestom vysťahovanie slovenského obyvateľstva z územia,ktoré pripadlo Maďarsku. V júni roku 1939 sa stal veliteľom delostrelectva pri Hlavnom vojenskom veliteľstve, kde zostal až do septembra 1939. Po skončení poľského ťaženia chcel Turanec armádu reorganizovať a zmodernizovať podľa nemeckého vzoru. Na poste veliteľa delostrelectva zostal až do 15. septembra 1940. V súlade s nemeckou ochrannou zmluvou Nemci pomáhali budovať slovenskú armádu prostredníctvom poradenstva od nemeckej vojenskej misie na Slovensku. V rámci tohto poradenstva chodili aj slovenskí dôstojníci na školenia do Nemecka. Jednej z týchto ciest sa účastnil aj Turanec, v ktorom nemecká pohostinnosť a organizovanosť armády len utvrdila jeho pronemeckú orientáciu. 15. septembra 1940 bol Turanec menovaný veliteľom 1. divízie v Trenčíne. V júni 1941 prišiel nemecký útok na Sovietsky zväz. V prvých plánoch Nemci nepočítali s nasadením slovenských útvarov, no len 5 mesiacov pred útokom Nemci tento plán zmenili, kedže Slovensko bolo výhodným nástupným priestorom pre budúci útoku. O nemeckom útoku sa Jozef Turanec dozvedel až ráno 22. júna 1941. Ihneď sa začala realizovať mobilizácia a príprava jednotiek na odchod na východný front. 30. júna prešli jednotky Turancovej Rýchlej skupiny na územie ZSSR. Napredovali veľmi rýchlym tempom do 3. júla postúpili o 125 kilometrov. Medzitým sa zmenilo pôsobenie slovenských jednotiek na území ZSSR iba na účasť Rýchlej skupiny (RS), neskôr Rýchla brigáda (RB), jednotky podliehali nemeckej skupine armád "Juh" na Ukrajine. Miestne obyvateľstvo vítalo slovenských a nemeckých vojakov ako osloboditeľov od boľševizmu. Slovenskí vojaci na vlastné oči videli zverstvá páchané Sovietmi. Tieto obrazy dokaličených tiel utvrdili Turanca v jeho protikomunistickom zmýšľaní. Plukovník Jozef Husák neskôr pred Národným súdom spomínal. "Turanec prísne dbal, aby sa s miestnym obyvateľstvom jednalo slušne. Pamätám sa na prípad, že raz prišiel  Turanec spolu s nemeckým dôstojníkom Langsdorffom medzi zajatcov Rýchlej divízie a bol tam jeden žid. Langsdorff namietal, že prečo nebol žid zastrelený, na čo Turanec odpovedal, že v slovenskej armáde sa zajatci nikdy nestrieľajú. Nikdy nás nenabádal k násilnostiam." [1]   V lete 1941 slovenská armáda na východnom fronte s výnimkou vojakov RB plnila len zaisťovacie úlohy. 22. júla sa odohrala  bitka pri  ukrajinskom Lipovci, kde Slováci utrpeli ťažké straty. Neefektívnosť slovenských jednotiek viedla Čatloša k presvedčeniu o potrebe celú skupinu nanovo reorganizovať.

Hroby slovenských vojakov pri Lipovci 

Po reorganizácií vznikla Rýchla divízia (RD) a Zaisťovacia divízia (ZD), kým RD bojovala na fronte ZD zaisťovala dobyté územie. Turanec bol menovaný veliteľom RD zatiaľ čo velenia ZD sa ujal gen. Augustín Malár. V tomto období postupne začína konflikt Turanca s Čatlošom, ktorý trval až do ich smrti. Obaja mali v smerovaní slovenskej armády protichodné názory. Prvé nasadenie RD prišlo v polovici septembra 1941, kedy sa účastnili obrovskej bitky o Kyjev. Tu bol Turanec vyznamenaný prvým nemeckým vyznamenaním Kríž radu Čierneho Orla. Následne bola RD nasadená v boji pri Pologách, kde v priestore Orechovo Slováci uzavreli "kotol" a odrážali sovietske protiútoky. V novembri vyznamenal veliteľ nemeckej I. tankovej skupiny Ewald von Kleist Turanca Železným krížom II.triedy. Nemci ho považovali za najspoľahlivejšieho slovenského dôstojníka a obdivovali, ako dokázal viesť RD. Slovenskí vojaci mali spočiatku stráviť zimu pri Azovskom mori, no zimná sovietska protiofenzíva rozhodla o ich neskôr slávnom nasadení na rieke Mius. Tu Turancovo pôsobenie v RD končí, bol odvolaný na pol roka domov. Velenie prevzral generál Malár. Počas Turancovho pobytu na Slovensku bol v januári 1942 povýšený na generála II. triedy. Počas pobytu na Slovensku sa venoval aj svojej záľube-poľovačkám, ktoré rád spájal v zime s lyžovaním. 27. apríla 1942 sa opäť ujal velenia RD, ktorá bola vtedy stále na pozíciách pri rieke Mius. V lete 1942 bola zahájená gigantická ofenzíva Wehrmachtu "Fall Blau" s cieľom dobyť Kaukaz. RD sa k ofenzíve pripojila 19. júla. V smere Generalskoje vyrazila k neskôr pamätnej bitke o Rostov na Done. Prvé strety prišli už pri dedine Generalskoje, ktorú Slováci po úpornom boji obsadili a premenovali ju podľa svojho veliteľa na Turaneckoje. Prvé jednotky RD dorazili k Rostovu už 22. júla. Vtedy už nemecké jednotky bojovali v centre mesta. RD sa dostala pomerne rýchlo a ľahko ku brehu Donu a podarilo sa jej zaistiť nezničený most. 

Vojaci RD počas pouličných bojov v Rostove na Done

Generál Turanec v rozhovore s generálom Friedrichom Kirchnerom krátko po vyznamenaní Rytierskym krížom.

Generál Turanec v dobytom Rostove

Na Kaukaze sa však slovenský ako aj nemecký postup zastavil a začali obranné boje. Tu sa slovenskí vojaci začali stretávať s partizánskou vojnou. Po niekoľkých prepadoch a zabitiach slovenských vojakov vydal Turanec rozkaz strieľať ozbrojených civilistov hneď na mieste. Najprv boli opatrenia len mierne no so stupňujúcimi sa útokmi si už Turanec nevedel dať rady a uchýlil sa k spomenutým popravám. Jozef Turanec nakoniec bol z velenia RD v septembri 1942 odvolaný a nahradil ho generál Štefan Jurech. Bol presunutý na Slovensko, kde dostal post šéfa Vojenskej správy. Tu prichádzal neustále do konfliktu s Čatlošom. Čatloš ho posielal jednať so zástupcami nemeckej misie, keď si už nevedel dať rady a Turanec Nemcov vždy uspokojil, že Slovensko dáva svoje maximum. Následne bol Turanec v januári 1944 menovaný veliteľom pozemného vojska. Na jar roku 1944 už nemeckému Wehrmachtu "tieklo do topánok" a Turanec ako veliteľ pozemného vojska začal pripravovať obranu východného Slovenska pred postupujúcimi Sovietmi. V apríli 1944 začali svoju činnosť na Slovensku prvé partizánske oddiely a ich činnosť bola čoskoro pre Slovensko neriešitelným problémom. Turanec ani nevedel o plánovaní SNP a povstalci ho plánovali zatknúť pre jeho politickú nespoľahlivosť a pronemeckú orientáciu. Tiso nechcel, aby Nemci obsadili Slovensko, preto Turanca menoval hlavným veliteľom slovenskej armády s rozsiahlou právomocou. Po obsadení Ružomberka, a povraždení "misie gen. Otta"  kedy partizáni napadli nemeckú jednotku smerujúcu do Protektorátu však zistil že partizáni sa stali pánmi situácie. 29. augusta 1944 bol Turanec po prílete do Banskej Bystrice zadržaný a uväznený povstalcami. Až do konca vojny bol väznený v Jegorovovom partizánskom oddieli na Prašivej a následne v sovietskom väzení Butyrky. 10 januára 1947 bol postavený pred Národný súd tam ho odsúdili aj za činy, ktoré mu nemohli seriózne dokázať. Nakoniec ho po vlastnej žiadosti odsúdili na 30 rokov väzenia, ktoré si odpykával vo väznici v Leopoldove, tam trpel zdravotnými ťažkosťami. Nakoniec zomrel nad ránom 9. marca 1957 dva dni po jeho 65. narodeninách.

zdroje fotografií: www.snn.sk , www.ondrejkovics-sandor.com 

[1] Peter Jašek, Branislav Kinčok, Martin Lacko. 2013. Slovenskí Generáli 1939-1945.Ottovo nakladatelství.2013. ISBN 978-80-7451-246-9  str. 259-260

[ 2]  Peter Jašek, Branislav Kinčok, Martin Lacko. 2013. Slovenskí Generáli 1939-1945.Ottovo nakladatelství.2013. ISBN 978-80-7451-246-9  str. 278-279