Klub vojenskej histórie Feldgrau

Aj napriek sympatiám k národne socialistickému Nemecku, Francisco Franco (vodca fašistického Španielska) odmietal Hitlerove žiadosti zapojiť Španielsko do vojny. Španielsko sa v tom čase spamätávalo z nedávnej občianskej vojny v ktorej bolo vyčerpaných príliš veľa zdrojov na to, aby mohli Nemecku efektívne vojensky pomáhať. Španieli však pociťovali záväzok voči Nemecku, ktoré im počas občianskej vojny posielalo svojich mužov a výzbroj.

S návrhom vytvoriť dobrovoľnícky vojenský zbor prišiel ako prvý Serrano Súñer, minister zahraničných veci a spoľahlivý Francov poradca, hneď po započatí nemeckej invázie do Ruska. Franco návrh schválil. Dva dni po vypuknutí operácie Barbarossa obdržal Von Ribbentrop (ríšsky minister zahraničných veci) formálnu ponuku pomoci. Hitler súhlasil s použitím španielskych dobrovoľníkov.

Nábor dobrovoľníkov začal 28. júna 1941 a rýchlo sa prihlásilo veľké množstvo falangistov (príslušníci Francovej španielskej fašistickej strany „Falange Española Tradicionalista y de las Juntas de Ofensiva Nacional Sindicalista“), veteránov z občianskej vojny, ale aj mnoho mužov ktorí chceli oslobodiť Európu spod expanzívneho komunizmu. Odhaduje sa, že až 70% všetkých dobrovoľníkov bolo z regulárnej armády. Pôvodná kvóta 4 000 dobrovoľníkov sa po ohromujúcom záujme zmenila na 19 000, čo predstavuje plnohodnotnú španielsku divíziu. Nábor prebiehal na mnohých miestach v Španielsku, ako napríklad v Madride, Barcelone, Valencii, Seville apod. 2. Júla 1941 sa oficiálne skončil nábor dobrovoľníkov.

Velením divízie bol poverený General Augustin Muñoz Grandes. Problém bol s uniformami, pretože Španielsko nebolo vo vojne a tým sa vylučovala možnosť použitia klasických armádnych uniforiem. Vytvorili sa nové symbolické uniformy, pozostávajúce z červených baretov karlistického hnutia, modrých košieľ falangského hnutia (podľa ktorých divízia dostala svoje pomenovanie) a khaki nohavíc španielskej cudzineckej légie. Tieto uniformy mali vojaci na sebe pri odchode z vlasti, ale na fronte museli nosiť bežné Heer uniformy vo farbe Feldgrau, so štítkom na hornej časti pravého rukáva, ktorý niesol španielske národne farby a nápis „España“.

13. júla opustil Madrid prvý vlak naložený dobrovoľníkmi, smerom do bavorského Grafenwohru, kde sa stali 250. pechotnou devízou Wehrmachtu o celkovej sile 17 924 mužov. Po päťtýždňovom výcviku bola divízia vyslaná na východný front. Vojaci modrej divízie museli prejsť vzdialenosť zhruba 1 000 kilometrov k dosiahnutiu frontu, ktorý bol v tom čase pri meste Smolensk, kde sa pripojili k skupine armád stred. Odtiaľ boli poslaní k Leningradu a stali sa súčasťou 16. nemeckej armády. V polovici októbra 1941 zažila španielska légia svoju prvú akciu pri ofenzíve na Leningrad ktorá trvala 4 dni. Po ofenzíve ostala divízia obliehať mesto až do októbra 1943. Najslávnejšou a najkrvavejšou bitkou v ktorej Légia bojovala bola bitka pri Krasnom Bore počas sovietskej operácie Polárna Hviezda.

Krutá zima a neprestávajúce boje spôsobovali tak ťažké straty, že sa hovorilo o kolapse celej Légie. V Madride sa rýchlo regrutovali posily, pretože v stávke nebol len osud jednej divízie, ale celej španielskej cti a hrdosti. Dokopy bojovalo na východnom fronte až 45 000 Španielov. Z ktorých bolo 4 500 zabitých v boji a 16 000 bolo zajatých alebo zranených. Tí ktorí boli zranení boli ošetrovaní naprieč Nemeckom v nemocniciach riadených prevažne španielskym personálom. 

V máji 1942 Franco odvolal generála Grandesa z velenia kvôli jeho podpore radikálnejšej vlády v Španielsku, ale Adolf Hitler trval na jeho zotrvaní aspoň na pár mesiacov, čo sa aj stalo. Počas stretnutia generála Grandesa s Hitlerom, Grandes zmienil svoj nápad, stať sa prezidentom Španielska a vytvoriť pravý fašistický štát. Munoz Grandes sa na Francov rozkaz nadobro vrátil do Španielska v Decembri 1942. Po príchode mal stretnutie s vládnymi predstaviteľmi, pri ktorom obdržal najvyššie stranícke vyznamenanie „Palma de Plata“, a bol povýšený na poručík generála, ale neobdržal žiadnu pozíciu z ktorej by mohol veliť armáde.

Záver

Ako sa vojna vyvíjala v neprospech Nemecka, silnel nátlak Spojencov na stiahnutie Modrej divízie. Vyjednávanie s Nemeckom začalo v jari roku 1943, a rozkaz stiahnuť jednotky bol daný 10. októbra. Na východnom fronte ostalo už len 3 000 mužov pod velením plukovníka Navara, ktorí boli pričlenení k 121. pešej divízii. Ale aj týmto jednotkám bolo v marci 1944 nariadené stiahnuť sa. Od tohto momentu bolo pre Španielov ilegálne slúžiť na strane Osy. To ale neodradilo množstvo vojakov ostať na fronte. Čiastočne doplnení čerstvými posilami, ktoré sa prepašovali na hranici s Francúzskom, kde boli vyzdvihnuté špeciálnou jednotkou, boli zadelení hlavne vo Waffen SS. Ostatné španielske jednotky boli pridelené k 3. horskej a 357. pešej divízii. Títo vojaci boli pridelení k Brandenburgským jednotkám bojujúcich proti partizánom v Juhoslávii. V septembri 1944 bola jedna z týchto Brandenburgských jednotiek poslaná do Rakúska, kde sa z nej stala Spanische-Freiwilligen-Kompanie der SS 101. Táto rota bola pričlenená k SS divízii Wallonien a zažila ťažké boje v Pomoransku. Nakoniec bola 101. rota začlenená do SS divízie Nordland a bojovala až do trpkého konca pri obrane Berlína. Waffen Hauptsturmfuhrer der-SS Miguel Ezquerra velil 101. rote v posledných dňoch bojov. Prežil, utiekol z Ruského zajatia a vrátil sa do Španielska.

 

Zdroj: Caballero Jurado, Atlas ilustrado de La División Azul

           http://www.axishistory.com/axis-nations

           http://www.wehrmacht-awards.com

Informácie o článku