Klub vojenskej histórie Feldgrau

Reenaktor a jeho poslanie

V poslednej dobe sa dosť často stretávam s tým, že ľudia okolo mňa, ktorí sa dozvedia, že som členom klubu vojenskej histórie, to automaticky komentujú slovami „a to nemáš lepšiu zábavu, ako že sa oblečieš do maskáčov a po víkendoch sa chodíš hrať na vojačikov?“. Bohužiaľ, keď vidím na akciách, ako sa prezentujú v uniforme niektorí iní ľudia okolo mňa, je mi jasné, že takíto ľudia si o našom životnom štýle nemôžu myslieť nič iné. Naschvál používam termín „životný štýl“ namiesto „koníček“, pretože v prípade reenactmentu je tento termín skutočne výstižnejší. Preto je načase, aby som spomínaným ľuďom – a nielen im – vysvetlil, čomu a na akej úrovni sa ja a moji kolegovia vo svojom voľnom čase venujeme. V tomto článku by som rád podal základné informácie o tom, čo je to reenactment a čomu sa reenaktori upisujú na celý život :)

V prvom rade by som sa chcel trochu pohrať s terminológiou. V tomto článku budem slovo reenactment (vyslov rínekment) používať často a preto začnem ním. Je to slovo anglického pôvodu, v doslovnom preklade znamená „znovustvárnenie“ alebo „opätovné stvárnenie“, čo v našom prípade znamená, že udalosti z vojenskej histórie, ktoré sa kedysi udiali nielen na našom území, chceme spolu s mojimi kolegami „znovu prežiť“, čiže ich zrekonštruovať v reálnom čase na základe poznatkov historickej vedy, za použitia originálnych historických predmetov (v našom prípade predovšetkým expanzných zbraní, čiže originálnych zbraní upravených tak, aby sa z nich dalo strieľať jedine cvičným – akustickým – strelivom, ktoré neobsahuje strelu, ale len prachovú náplň vyvolávajúcu pri výstrele zvukový efekt a plameň; takisto zrenovovanej historickej vojenskej techniky a rôznych ďalších pôvodných dobových predmetov, používaných v závislosti od našich konkrétnych potrieb) alebo ich replík čiže presných reprodukcií (v našom prípade replík dobových uniforiem, výstroja, predmetov dennej potreby – doslova všetkého). Reenactment alebo skrátene „reen“ (vyslov rín) sa stal u nás populárnym predovšetkým za posledných pätnásť rokov. Prvé akcie na našom území sa uskutočnili už počas 90. rokov, no skutočný boom zaznamenali po roku 2005 a odvtedy sa každoročne v našom štáte konajú desiatky akcií zameraných tematicky predovšetkým na obdobie 1. a 2. svetovej vojny, či už klasických statických (výstav) či dynamických ukážok bojovej činnosti alebo výcviku, až po living history (živú históriu), ktorá sa na akciách stáva pre zúčastnených ich dobovou realitou so všetkým, čo k nej patrí. Reenaktori (toto slovo časom v našom slovníku zdomácnelo a preto ho nemusím prekladať), čiže členovia KVH - klubov vojenskej histórie (špecializovaných občianskych združení, ktoré združujú záujemcov o vojenskú históriu a nielen o ňu), dobrovoľne a vo vlastnom voľnom čase za vlastné peniaze pripravujú pre verejnosť akcie, na ktorých sa má aj bežný človek možnosť vrátiť späť v čase o desiatky rokov a stretnúť sa zoči-voči s históriou v tej najpríťažlivejšej podobe, pretože sa odohráva všade okolo neho a on sám sa stane jej súčasťou. Obliecť sa do uniformy, akú v 1. svetovej vojne nosil jeho vlastný pradedo, používať rovnakú výstroj a zbraň, jesť stravu navarenú podľa dobového predpisu v skutočnej poľnej kuchyni, spať v chlade a vlhku v dobovom stane či len tak v zákope zakrútený do deky, stať sa súčasťou histórie, kde každá vec, ktorú vezme do ruky, je buď starostlivo opravený originál alebo jeho presná replika – od cvoku na topánke, cez uniformu a výstroj až po spotrebné veci ako cigarety, mydlo, či čokoláda, bojovať v zostave armády proti nepriateľskej armáde v reálnom čase na miestach, kde sa pred sto rokmi takýto boj naozaj odohral – to je pre mnohých ľudí niečo ťažko predstaviteľné, niečo, čo sa nedá ani porovnať s pozeraním filmu alebo akokoľvek dokonalou počítačovou hrou. Tento aspekt výchovy a vzdelávania je bohužiaľ v spoločnosti stále akosi nedocenený, napriek tomu, že umožňuje bežným ľuďom nevšedný a silný zážitok, ktorý je na úplne inej úrovni ako suché fakty z učebnice dejepisu základnej alebo strednej školy, podporené niekoľkými čiernobielymi fotkami, na ktoré si každý z nás iste spomína. Rád by som na tomto mieste zdôraznil, že na rozdiel od predstáv niektorých ľudí, že náš štát takýto prístup k vzdelávaniu našich občanov víta a podporuje, je to často skôr naopak. Reenaktori sú v drvivej väčšine prípadov odkázaní na vlastné nadšenie, vlastné financie a vlastné úsilie, ktoré často zostane nedocenené. Málokto (a obvykle len ten, čo niečo podobné už zažil) si vie predstaviť, koľko vybavovania, námahy, peňazí a nervov stojí zorganizovanie aj jednoduchej „dedinskej“ ukážky pre verejnosť, ktorá má pripomenúť udalosti Slovenského národného povstania či oslobodenia konkrétnej obce. Preto by som rád stručne analyzoval, čo je vlastne náplňou činnosti reenaktora ako základného činiteľa takéhoto procesu.

Reenaktor ako historik

Na Slovensku existuje veľké množstvo ľudí, ktorých vojenská história nášho územia baví a napĺňa natoľko, že sa rozhodli nenechať si ju pre seba a podeliť sa s výsledkami svojej práce so širokou verejnosťou. Profesionálni historici, regionálni bádatelia aj laickí nadšenci a lokálpatrioti sa snažia mapovať dejiny armád na našom území, zisťovať presné údaje a následne podľa nich vytvárať scenáre k našim akciám, ktoré sú potom „čerešničkou na torte“ tohto bádania – prezentáciou nájdeného v praxi. Je to práca, ktorá sa podobá skladaniu mozaiky z drobučkých úlomkov – výpovedí pamätníkov, dobových dokumentov, máp, situačných hlásení, denníkových záznamov či spomienok miestnych obyvateľov na to, že „mi otec ako malému rozprával, že tu sa stalo niečo takéto“. Porovnávaním, analýzou a v neposlednom rade takisto nespočetnými hodinami strávenými v archíve aj v teréne sa často podarí detailne zmapovať priebeh konkrétnej udalosti a zaplniť „biele miesta“ dejín tvárami konkrétnych ľudí a udalosťami, ktoré niekedy pôsobia až neuveriteľne. Je to zodpovedná práca, ktorá si zaslúži uznanie a každá drobná zachytená informácia dopĺňa celkový obraz a naše poznanie minulosti.

Reenaktor ako zberateľ

Žiadna činnosť sa nezaobíde bez materiálu a v prípade reenu to platí dvojnásobne. Pokiaľ chce reenaktor zodpovedne stvárňovať príslušnú úlohu v rámci svojej historickej jednotky, musí byť na to adekvátne oblečený, obutý a vystrojený; nehovoriac už o tom, ak ho zaujíma špecializovaný druh vojska alebo funkcia chce ju historicky korektne a vierohodne stvárniť. Náklady na tieto veci sa pohybujú podľa toho, do akej miery je dotyčný uvedomelý a berie svoju úlohu vážne so všetkým, čo k nej patrí; obvykle dosahuje na osobu radovo stovky až tisíce eur v závislosti na tom, čo konkrétne potrebuje. Okrem toho sa väčšina ľudí časom špecializuje na zberateľstvo konkrétnych dobových originálov, ktoré sa dajú na akcii využiť v ich pôvodnej úlohe alebo sa stanú vzorom na výrobu repliky. Bez ohľadu na to, či ide o zbrane, uniformy a výstroj, prístroje či techniku, zberatelia sa takto stávajú odborníkmi s vedomosťami, ktorých úroveň zahanbí nejedného profesionálneho múzejníka.

Reenaktor ako reštaurátor

Väčšina originálnych historických predmetov, ktorá sa do dnešných čias dochovala, nesie (niekedy dosť výrazné) stopy po tom, čím si za celý svoj „život“ prešla. Ak chce teda reenaktor takýto predmet alebo jeho časť naďalej používať na jeho pôvodný účel, často mu nezostáva nič iné, ako ho zrenovovať do pôvodnej podoby. Či už ide o zhrdzavený bodák, nemeckú prilbu používanú po vojne Zborom požiarnej ochrany ČSSR alebo polorozpadnuté a nepojazdné historické nákladné auto, reenaktori trávia ročne tisíce hodín pri ich obnove a výsledok, ktorý má človek potom možnosť vidieť na konkrétnej akcii v jeho pôvodnej úlohe, je často jedinečným dokladom o technických schopnostiach našich predkov a kvalite nimi použitých materiálov, ako aj o šikovnosti a nadšení reenaktora-reštaurátora a jeho vedomostiach.

Reenaktor ako múzejník

Ako som spomenul, zbierky, ktoré reenaktori svojou dlhoročnou systematickou, trpezlivou a cieľavedomou prácou dokážu nahromadiť, sú často kvalitou svojho obsahu viac než porovnateľné so zbierkami oficiálnych múzejných inštitúcií. Reenaktori neraz poskytujú pri konzultácii cenné rady laikom aj odborníkom a mnohé z predmetov, ktoré sa im podarí zachrániť, sú skutočne jedinečné. Keď sa k záchrane predmetu a jeho zreštaurovaniu pridá aj možnosť jeho prezentácie v rámci celku pri dodržaní všetkých dobových reálií, stáva sa z takéhoto predmetu nositeľ kvalitatívne podstatne vyššej informácie pre bežného človeka, než počas statickej expozície v múzejnej vitríne. A použitie všetkých dostupných dobových predmetov v historickom kontexte a reálnom čase vytvára novú kategóriu múzejníctva – „živé múzeum“, obraz dobovej reality, kde každý predmet znovu slúži na svoj pôvodný účel a má svoj vlastný príbeh, ktoré dohromady vytvárajú jedinečný obraz minulosti. (Pozn. vážime si prácu a význam múzeí, iba poukazujeme na to, že ponúkame akési doplnenie pri spoločnej snahe o zachovanie histórie.)

Reenaktor ako vojak dobovej armády

Mnohé kluby vojenskej histórie sa snažia skutočne „žiť“ dobovú realitu. Ich členovia prijímajú na čas trvania svojho členstva novú identitu, identitu niekoho, kto ich uniformu nosil desiatky rokov pred nimi samými. Dávajú si dobové mená, komunikujú navzájom v jazyku danej armády, používajú skutočnú a autentickú povelovú techniku, reálny hodnostný systém založený na zodpovednosti za zverené úlohy, prechádzajú výcvikom, ktorý im má umožniť lepšie sa vžiť do svojej postavy, jedia dobovú stravu, spia v dobových stanoch pod dobovými dekami, učia sa s nadšením presne to, čo museli z donútenia absolvovať ich predchodcovia – nielen preto, že ich to baví a napĺňa, ale aj preto, aby túto skúsenosť mohli ďalej sprostredkovať iným ľuďom. Len ten, kto skutočne pochopí pocity človeka v danej dobe a aspoň čiastočne zažije to, čo on, je potom schopný to pochopiť a reprodukovať ďalej. Samozrejme, je to veľká zodpovednosť, pretože dokázať autenticky podať obraz dobovej reality vyžaduje veľa sebazaprenia, námahy a nevšedné vedomosti.

Reenaktor ako herec

Či pri verejnej dynamickej rekonštrukcii, natáčaní filmu či ukážke výcviku, vystupuje do popredia nutnosť čo najvernejšie stvárniť dobový dej. Preto je jednou z najdôležitejších schopností reenaktora vcítiť a vžiť sa do konania svojej postavy a neľutovať svoje sily na to, aby ľuďom sprostredkoval realistický zážitok. Podľa môjho názoru je obrovskou dehonestáciou, pokiaľ sa reenaktor správa, akoby nevedel, ako v skutočnosti prebiehal ozajstný boj. Samozrejme, v bezpečných podmienkach rekonštrukcií, kde vzduchom nesvištia guľky a črepiny, je náročné správať sa tak, akoby boj prebiehal „naostro“. Ale je nepatričné, pokiaľ sa reenaktor nedokáže ani hodiť na zem, pretože sa obáva, že si roztrhne koleno na replike nohavíc, alebo sa nevie pod značkovanou paľbou preplaziť ani dva metre v obave, že si zašpiní lakte na blúze a odrie pracku. Repliky vecí, ktoré na reen používame, sú určené na to, aby sa používaním zašpinili, zničili a znehodnotili. Nijaký skutočný frontový vojak nenosil na nohaviciach nažehlené puky a nepral si blúzu každý deň. A pokiaľ je niekto lenivý alebo pohodlný na to, aby prežíval každú akciu naplno a namiesto toho sa radšej hrá na manekýna v uniforme, podľa mňa si označenie reenaktor v žiadnom prípade nezaslúži. O to menej, ak má problém vykonať rozkaz nadriadeného alebo obetovať vlastný záujem v prospech záujmu celého kolektívu.

Reenaktor ako objekt a subjekt výchovy a vzdelávania

Hlavným dôvodom, pre ktorý reen nielen na Slovensku vznikol, je udržanie kolektívnej historickej pamäti a formovanie národného sebavedomia založeného na poznaní vlastných dejín a snahe nedopustiť, aby sa na udalosti, ktoré sa diali v našej histórii, zabudlo. Práve naopak, reenaktori sú tí, ktorí históriu aktívne propagujú a ukazujú ľuďom, že tie najúžasnejšie príbehy ľudského hrdinstva, odvahy, sebaobety, ale aj zbabelosti, sebectva a násilia sa nediali niekedy pradávno, niekde ďaleko od nás, ale práve na miestach, po ktorých možno dennodenne chodíme a stále sú ľudia, ktorí si na ne spomínajú. Toto sú hodnoty, ktoré musíme bezpodmienečne preniesť na mladú generáciu, aby sa už nikdy neopakovali hrôzy svetových vojnových konfliktov, masové vraždy, bezprávie, násilie, rabovanie a beznádej. My, reenaktori, sme v tomto v istom smere predvojom historikov. To, o čom oni píšu, my dokážeme zhmotniť; nehmotnú predstavu čitateľa o tom, ako to mohlo byť, dokážeme posunúť do roviny diváka, ktorý vidí, ako to bolo, má možnosť vnímať dej okolo seba všetkými zmyslami, obliecť sa do skutočnej uniformy a na vlastnej koži skúsiť takmer všetko, čo ľudia prežívali desiatky a stovky rokov pred ním. Keď píšem o reenaktorovi ako o objekte výchovy a vzdelávania, mám tým na mysli, že ako reenaktori sme takisto zodpovední aj za výchovu samých seba. Jednak ako kolektív v rámci každého klubu sme zodpovední za svoje vlastné vzdelávanie a výchovu podľa klubových zásad, a okrem toho sme zodpovední za to, aby to, čo robíme, sme robili v súlade so svojím vnútorným presvedčením, oslobodení od klišé, ideologickej indoktrinácie a dokázali danú dobu triezvo posúdiť, citlivo a podrobne skúmať v rôznych rovinách a potom správnym spôsobom interpretovať verejnosti. A to dokáže len človek, ktorý myslí kriticky, dokáže sa odosobniť, prijať názor iného a podrobiť ho analýze, diskutovať a hľadať východiská problémov a ich riešenia.

V závere mojej práce by som rád stručne zhrnul vyššie napísané. Kto teda je reenaktor a aké je jeho poslanie v spoločnosti? Je to človek, ktorý prináša svetlo poznania do tmy nevedomia, ktorý obetuje svoj čas, peniaze a úsilie, aby priniesol históriu medzi ľudí a ich samých do nej preniesol, aby ukázal, že história nie je len abstraktný pojem napísaný čiernymi písmenkami na stránke knihy, ale konkrétny, živý dej, ktorý je možné zažiť znova, žiť ho každý deň a poučiť sa z neho, aby hodnoty, na ktorých je vybudovaná naša spoločnosť, neboli pre jej členov len prázdnymi pojmami, ale vyjadrením ich presvedčenia a odrazovým mostíkom do budúcnosti.

A takéto poslanie si podľa mňa zaslúži rešpekt a úctu jeho okolia.