Klub vojenskej histórie Feldgrau

Skryť obsah
Signal magazín, konvertér fotiek Padli na Slovensku | zoznam obetí Kvíz - pripravujeme





feldgrau.sk by Cloosigns
© 2011 - 2018

Vylodenie na pevnine

Vylodeniu dvoch spojeneckých armád v Taliansku velil generál sir Harold Alexander, vrchný veliteľ spojeneckých armád v Taliansku. Plán predpokladal postup po stranách talianskej “chrbtice” – Apeninského pohoria. Na západe velil americkej 5. Armáde generál Mark Clark, ktorý sa mal vylodiť v Neapole a pokračovať na sever. Na východe postupoval generál sir Bernard Montgomery s jeho 8. Armádou cez Messinskú úžinu a popri Jadranskom mori na sever. 

Prvá bitka

Monte Cassino

Prvý útok bol zahájený 17. januára 1944. V blízkosti pobrežia prekročil britský X zbor (56. a 5. divízia) rieku Garigliano (prvé 2 nasledovala po dvoch dňoch 46. divízia). To spôsobilo veliteľovi nemeckého XIV tankového zboru generálovi von Sengerovi nemalé starosti, spojené s obavou, či dokáže 94. pešia divízia udržať pozície. Kesselring vypočul von Sengerove prosby. Poslal 29. a 90. divíziu pancierových granátnikov z okolia Ríma ako posilu. Špekuluje sa, čo by sa stalo, keby mal X zbor väčšie rezervy na rozhodujúci prielom a ďalší postup. Napriek tomu, že X zbor nemal viac mužov, mohol byť zrušený alebo prehodnotený plán útoku II amerického zboru, aby mohol vyraziť do útoku ešte pred príchodom nemeckých posíl. Americké velenie nedokázalo presne zhodnotiť krehkosť nemeckej obrany a príchod nemeckých posíl. 21. január znamenal stabilizovanie fronty na južnom konci Hitlerovej línie. V jednom ohľade spojenecký plán fungoval - Kesselring presunul časť svojich rezerv na juh. Divízie X zboru utrpeli straty asi 4000 mužov. 

Postup 5.Armády bol od začiatku komplikovaný. Ťažké boje sa začali už na vyloďovacích plážach pri Neapole a Salerne. Náročný terén, daždivé počasie a obratná nemecká obrana spôsobili ťažké straty. Nemci bojovali na niekoľkých pripravených pozíciách, ktoré po spôsobení maximálnych strát v radoch Američanov opustili. Tým získali čas na vybudovanie zimnej obrannej línie južne od Ríma. Pôvodné odhady, že Rím padne do októbra 1943 sa ukázali ako píliš optimistické.

Napriek tomu, že nemecká obrana bola na východe prelomená Angličanmi a mesto Ortona bolo dobyté, koncom decembra uviazla britská ofenzíva kvôli zimným fujaviciam, čo znemožňovalo presun vojakov aj leteckú podporu. Tým pádom diaľnica 5 z východu do Ríma bola nepoužiteľná, preto bola za vhodné náhrady vybraná diaľnica 6 a 7 na západe. Diaľnica 7 (stará rímska cesta Appiano) viedla pri pobreží rovno do Ríma. Avšak prechádzala cez Pontské močiare, ktoré Nemci ešte viac zatopili. Diaľnica 6 prechádzala cez údolie Liri. Dominantou južného vstupu do údolia je kopec Monte Cassino so starým benediktínskym kláštorom na samotnom vrchu. Pod ním sa rozprestiera rovnomenné mesto Cassino. Pozorovateľne na okolitých kopcoch poskytovali Nemcom perfektný výhľad na spojenecké presuny a mali im zabrániť v postupe na sever. V postupe stála Spojencom aj rieka Rapido, kde neskôr na juh od Cassina vtekala do rieky Liri, vytvárajúc rieku Garigliano (často označovanú Spojencami ako „Gari“).

Vďaka silne opevneným pozíciám, rýchlemu toku rieky Rapido a obtiažnymi prechodmi cez Rapido, ktorú Nemci dočasne odklonili a zatopili časť údolia, bola oblasť pri Cassine pilierom nemeckej obrannej línie - Gustavovej línie.

Kvôli historickému významu štrnásť storočí starého kláštora zakázal vrchný veliteľ nemeckých jednotiek v Taliansku, poľný maršal Albert Kesselring zahŕňať kláštor do nemeckej obrany a vôbec pohyb vojakov pri kláštore. O tomto kroku informoval oficiálnymi krokmi Vatikán aj Spojencov.

Napriek tomu, niektoré spojenecké lietadlá hlásili pohyb nemeckých vojakov v kláštore. Z kláštora sa dala kontrolovať veľká časť údolia o priľahlých kopcov, čo z neho robilo vynikajúcu delostreleckú pozorovateľňu. Akonáhle bol kláštor vybombardovaný, Nemci obsadili trosky a naplnili obavy Spojencov. Argumenty za vybombardovanie kláštora boli založené na možných potencionálnych hrozieb a nie na skutočnom stave.

Hlavný útok bol zahájený 36. americkou divíziou 3 hodiny po západe slnka 20.januára. Nedostatok času na prípravu znamenal, že priechody cez rieku boli nedostatočne odmínované, vojaci nemali čas na nácvik a plány. Aj keď sa jeden prápor 143.pluku dostal cez južný úsek Rapida a 2 roty 141.pluku na severnom úseku boli izolované jednotky, ktoré nebolo schopné podporiť obrnencami a stali sa ľahkou korisťou pre nemecké samohybné kanóny a tanky 15.divízie pancierových granátnikov generála Eberhard Rodta.

Južná skupina bola nútená sa stiahnuť späť cez rieku do polovice rána 21.januára. Generálmajor Geoffrey Keyes, veliteľ II zboru tlačil na generálmajora Freda Walkera aby okamžite obnovil útok. Dva pluky znova zaútočili, ale bez veľkého úspechu proti dobre zakopanej 15.divízii pancierových granátnikov. 143.pluk síce dostal na druhú stranu ďalší prápor, no znova bez obrnenej podpory. Na druhý deň bol zdevastovaný. 141.pluk dostal na druhú stranu jednotku o veľkosti dvoch práporov, ktoré aj napriek absencii obrnenej podpory postúpil o kilometer. Avšak ďalší deň boli zdevastovaní a do večera 22. januára pluk prakticky prestal existovať - len 40 mužov bolo schopných sa dostať na druhú stranu rieky. Za 48 hodín mala 36.divízia straty v počte 2100 zabitých, zranených a nezvestných.

Ďalší útok sa začal 24.januára. II.americký zbor. 34.divízia pod velením generálmajora Charles W. Rydera stála na čele útoku a francúzske koloniálne jednotky na pravom krídle zaútočili cez rozvodnené Rapido severne od Cassina so zámerom obísť Monte Cassino a zaútočiť naň z vyvýšeného miesta. Pôvodne bolo Rapido vyššie proti prúdu prebroditeľné, záplavy spôsobili posuvy pôdy. Hlavne obrnené jednotky sa museli pohybovať na cestách z oceľových rohoží. Trvalo osem dní kým vytlačili v zatopenej pôde nemeckú 44.pešiu divíziu a boli schopní vytvoriť predmostie v pohorí.

Na pravom krídle mali francúzske koloniálne jednotky v počiatku veľký pokrok proti 5.horskej divízii. Dobyli niekoľko pozícií na svahoch ich hlavného cieľa - Monte Cifalco. Predsunuté jednotky alžírskej 3.divízie obišli Monte Cifalco a dobyli Monte Belvedere a Colle Abate. Generál Juin bol presvedčený, že Cassino sa dá obísť a nemecká posádka môže byť obkľúčená, ale jeho žiadosť bola zamietnutá a jeho rezervný pluk (z 36.divízie) mal podporiť 34.divíziu. K 31.januáru boli kľúčové pozície, z ktorých bol jasný výhľad na všetky cesty v okolí, v rukách Nemcov. Dve marocké divízie stratili na svahoch Monte Belvedere 2500 zabitých, ranených a nezvestných.

34.divízia mala za úlohu (spolu so 142.plukom 36.divízie) bojovať na juh pozdĺž spojených kopcov smerom pretínajúci hrebeň na južnom konci, na ktorom sa nachádzal kláštorný kopec. Potom by mohli preraziť do údolia Liri spoza Gustavovej línie. Úloha nebola ľahká: svahy boli kamenisté, posiate balvanmi, tiesňavami a roklinami. Kopanie zákopov v takomto teréne nebolo možné, každý neopatrný pohyb prilákal nepriateľskú paľbu z okolitých kopcov. Rokliny sa nedali použiť, kvôli tŕnitým kríkom, ktoré neposkytovali úkryt a boli plné mín a ostnatého drôtu. Nemci mali tri mesiace na prípravu pozícií pomocou dynamitu a vytvorenie zásob. Američania nemali prirodzený úkryt, vykopať vlastný si nemohli a počasie bolo vlhké, pod bodom mrazu.

Na začiatku februára Americká pechota dobyla strategickú pozíciu v blízkosti dedinky San Onofrio, menej ako kilometer od opátstva a do 7. februára jeden prápor dosiahol kótu 445, okolo vrcholu kopca a 370 metrov od samotného opátstva. Americký prieskumný tím sa vybral na prieskum terénu pod múrmi kláštora, z ktorých mnísi sledovali prestrelku medzi Nemcami a Američanmi. Avšak, akýkoľvek pokus zaútočiť v blízkosti Monte Cassina bol zastavený guľometnou a mínometnou paľbou. Napriek neľútostnému boju sa 34.divízii nepodarilo dobyť kótu 593 (známu Nemcom ako Vrch Kalvárie), ktorú držal 3.prápor 2.výsadkárskeho pluku, dominujúci bod na hrebeni ku kláštoru.

11.februára po poslednom neúspešnom 3-dňovom útoku na kláštorný kopec a Cassino sa Američania stiahli. Americký II zbor bol po dva a pol týždňovej bitke vyčerpaný. Výkon 34.divízie je považovaný za jeden z najlepších výkonov peších jednotiek v horách cez vojnu. Na druhej strane, nasadené prápory zaznamenali až 80% straty, dohromady asi 2200 mužov.

Na vrchole bitky v prvých februárových dňoch generál von Senger und Etterlin presunul 90.pešiu divíziu z Gariglianskej fronty na sever od Cassina pre značné opotrebovanie jednotiek, až „som využil celú svoju autoritu, aby bola bitka o Cassino ukončená a jednotky presunuté na novú líniu...v podstate až na sever od Anzia“. Kesselring túto žiadosť odmietol. V kritickom momente bol von Senger schopný nasadiť 71.divíziu a pritom ponechať 15.divíziu pancierových granátnikov na mieste.

Počas bitky boli prípady, kedy sa správne nasadenie rezerv na správne miesto mohlo premeniť na rozhodujúci úder. Niektorý historici predpokladajú, že nevyužitie tejto počiatočnej príležitosti bolo zapríčinené nedostatkom skúseností generála Clarka. Avšak, viac pravdepodobné je, že jeho pracovné vyťaženie bolo priveľké, lebo bol zodpovedný ako za vylodenie pri Anziu, tak za operáciu pri Monte Cassine. Táto možnosť je podporená skutočnosťou, že si nenašiel čas aby prebral s generálom Truscottom dôležité otázky postupu počas prieniku Spojencov z Anzia počas štvrtej bitky o Monte Cassino.

Kým generál Alexander vybral možnosť zlúčiť Anzio a Monte Cassino pod jedno velenie (čo by prinieslo nezanedbateľné výhody) a rozdeliť Gustavovu líniu medzi americkú 5. a britskú 8. Armádu, Kesselring sa rozhodol vytvoriť 14. Armádu pod generálom Eberhard von Mackensenom aby čelila výsadku pri Anziu, zatiaľ čo Gustavovu líniu mal na starosť generál Heinrich von Vietinghoff so svojou 10. armádou.

Americké jednotky boli nahradené novozélandským zborom (2.novozélandská divízia a 4.indická divízia) z britskej 8. Armády. Tento zbor bol pod velením generálporučíka Bernarda Freyberga.

Keďže bol americký VI. zbor v okolí Anzia v ohrození, na Freyberga sa vyvíjal nátlak, aby zahájil ďalší útok na Cassino, ktorý by Američanom odľahčil. Následok: bitka sa opäť začala bez poriadnej prípravy. Rovnako veliteľstvo zboru nevedelo „doceniť“ problémy pri zásobovaní 4. indickej divízie, ktorá držala pozície v horách severne od Cassina, ktorej zásoby museli byť dopravované pomocou mulíc cez 11 kilometrov dlhú pastiersku cestu. Na túto cestu bol výhľad z okolitých kopcov s vystavením presnému delostreleckému ostreľovaniu (odtiaľ pomenovanie „Death Valley). Generálmajor Howard Kippenberger, veliteľ novozélandskej 2. Divízie, napísal: „Chudák Dimoline (brigádny generál Dilimone, veliteľ 4. indickej divízie) zažil nočnú moru keď rozmiestňoval divíziu na pozície. Nevedel som pochopiť jeho problémy, kým som to po vojne nevidel na vlastné oči“.

Freybergov plán bol pokračovaním plánu prvej bitky: útok zo severu po horských hrebeňoch a od juhovýchodu pozdĺž železničnej trate a dobyť železničnú stanicu za Rapidom menej ako kilometer od Cassina. Úspech by znamenal privrznúť Cassino a otvoriť cestu do údolia Liri. Ako však Freyberg informoval svojich nadriadených, neverí, že operácia má viac ako 50% šancu na úspech.

 

Zničenie kláštora

Stále častejšie sa ozývali dôstojníci, ktorí tvrdili, že kláštor slúži ako delostrelecká pozorovateľňa. Anglická tlač a C. L. Sulzberger z The New York Times často a presvedčivo písali (vymyslené) historky detailné opisy pozorovacích stanovíšť a delostreleckých pozícií v samotnom kláštore. Veliteľ stredomorských vzdušných síl generál poručík Ira C. Eaker a generálporučík  Jacob L. Devers počas osobného prieskumného letu nad kláštorom na vlastné oči videli „rádiový stožiar,...uniformy povešané na šnúrach na nádvorí opátstva,...guľometné hniezda 45 metrov od stien opátstva (poznámka autora: generálmajor Geoffrey Keyes z amerického II. zboru podnikol podobný prieskum niekoľkokrát a podľa jeho hlásení nikdy nevidel žiaden dôkaz nemeckej prítomnosti v alebo v okolí opátstva. Keď ho informovali o tom, že iný videli prítomnosť Nemcov v opátstve, povedal „Pozerali sa tak dlho, až videli čo vidieť chceli“ (v origináli  “They’ve been looking so long they’re seeing things.").

Pohľad novozélandského zboru vyjadril generál Kippenberg, ktorý namietal že kláštor je zrejme používaný ako delostrelecká pozorovateľňa a oporný bod nemeckej obrany, lebo jeho poloha nemôže byť nevyužitá. Neexistoval žiaden dôkaz ktorý by to potvrdzoval, ale napísal, že súčasný stav obsadenia kláštora je nepodstatný: „Ak nie je obsadený dnes, môže sa tak stať zajtra. Nie je ťažké pre nepriateľa tam presunúť zálohy a nasadzovať ich odtiaľ, miesto kde sa môžu vojaci stiahnuť a prečkať bombardovanie, alebo sa tam stiahnuť po dobytí vlastných pozícií mimo kláštora. Nie je možné požadovať od vojakov, aby útočili na kopec s takto neporušenou stavbou, do ktorej môže byť umiestnených niekoľko sto vojakov pripravených kedykoľvek podniknúť protiútok, ktorá poskytuje ochranu pred bombardovaním, úzke okná slúžiace ako strieľne a ktorej dobytie by si vyžiadalo ťažké straty. Ak by sa však vybombardoval, premenil by sa na hromadu rozbitého muriva otvoreného pre paľbu z diel, mínometov a letecké bombardovanie a smrtiacu pascu ak by sa bombardoval znova. Pre Nemcov by bolo výhodné, ak by sme ho nechali nedotknutý“.

Generálmajor Francis Tuker, ktorého 4. indická divízia mala útočiť na kláštor si kvôli nedostatku informácií od rozviedky 5. armády si na vlastné náklady kúpil v Neapole knihu o opátstve z roku 1879. Čo sa dočítal ho veľmi znepokojilo. Požadoval, aby bol kláštor bombardovaný bez ohľadu na to, či je alebo nie je obsadený Nemcami. Argumentoval, že kláštor má 45 metrov vysoké a aspoň 3 metre hrubé by boli neprekonateľnou prekážkou pre ženistov. Kláštor by mal byť bombardovaný „blockbustermi“ (bombami schopné zničiť blok domov, známe od bitky o Anglicko v roku 1940), lebo 450 kilogramové (1000 librové) bomby by “sotva poškriabali omietku“.

Monte Cassino        11. februára podal zastupujúci veliteľ 4. indickej divízie, brigádny generál Harry Dimoline žiadosť o bombardovanie opátstva. Tuker zopakoval svoje argumenty pre bombardovanie opátstva z nemocnice v Caserte, kde sa liečil z opakujúcej sa tropickej horúčky. Freyberg podal žiadosť letectvu 12. februára. Jeho žiadosť bola však výrazne rozšírená leteckými plánovačmi a pravdepodobne podporený generálmi Eakerom a Deversom (ktorí podnikli prieskumný let nad opátstvom). Keď americký II zbor odovzdával pozície novozélandskému zboru, zástupca veliteľa 34. divízie J.A. Butler povedal: „ Neverím, že nepriateľ je v kláštore. Všetká paľba prichádzala zo svahov pod hradbou“. Nakoniec generál Clark, ktorý bol proti bombardovaniu kláštora preniesol zodpovednosť na vrchného veliteľa spojeneckých vojsk v Taliansku, generálovi sirovi Haroldovi Alexanderovi: „Ak mi dáte priamy rozkaz, urobím to!“. Alexander rozkaz vydal. 

Bombardovacie misie 15. februára 1944 zahŕňalo 142 B-17 Flying Fortress so 47 B-25 Mitchell a 40 B-26 Marauder. Dohromady zvrhli na opátstvo 1150 ton výbušných a zápalných bômb. Vrchol Monte Cassina bol zmenený na dymiace ruiny. Medzi náletmi vrchol bombardovalo delostrelectvo II zboru. Veľa spojeneckých vojakov a vojnových korešpondentov pri tom jasalo. Eaker a Devers sa prizerali. Francúzsky generál Juin povedal: „...takto sa nikam nedostanú“. Nasledujúci deň pokračovalo ostreľovanie delostrelectvom a nálety 59-tich stíhacích bombardérov.

Letecké útoky však neboli koordinované, jednotky neboli informované, velenie letectva to bralo ako vlastnú akciu, ktorej aspekty majú byť zdelené jednotkám z iných zdrojov. To napríklad spôsobilo, že indický vojaci boli prekvapení, keď sa bombardovanie začalo. Bombardovanie sa konalo dva dni pred samotným útokom, väčšina Novozélanďanov len prevzala pozície po Američanoch 13. februára a okrem problémov v horách sa museli potýkať aj s problémami so zásobovaním pre útok, ktoré znemožňovalo náročný horský terén, záplavy a podmáčaná krajina.

Po bombardovaní

K bombardovaniu sa pápež Pius XII nevyjadril, ale kardinál štátny sekretár Luigi Maglione bez obalu oznámil americkému konzulovi vo Vatikáne, Haroldovi Tittmanovi, že bombardovanie bolo „kolosálny omyl...príklad neospravedlniteľnej hlúposti“.

Je isté, že jediní ľudia zabití v kláštore počas bombardovania boli taliansky civilisti hľadajúci v kláštore útočisko. Neexistuje dôkaz, že bomby zabili čo i len jedného nemeckého vojaka. Avšak, vzhľadom na nepresnosť (odhadovalo sa, že 10% bombardérov minie cieľ), niektoré bomby dopadli na nemecké a spojenecké pozície, zabíjajúc Spojencov aj Nemcov, aj keď neúmyselne. Naozaj, na pozície 5. armády dopadlo 16 bômb 27 kilometrov od Monte Cassina a explodovali len niekoľko metrov od prívesu v ktorom generál Clarck robil administratívu.

Na druhý deň preživší civilisti utiekli z ruín kláštora. Len okolo 40 ľudí zostalo: 6 mníchov, ich 79-ročný opát Gregorio Diamare, 3 rodiny farmárov z okolia, osirené a opustené deti a zomierajúci. Títo prežili v hlbokej pivnici kláštora. Medzi preživšími bol aj jeden nemecký vojak, ktorý sa na špeciálne povolenie maršala Kesselringa a Vatikánu mohol pripojiť k rádu a učiť sa za kňaza. Táto skupina odišla z kláštora 17. februára. O ranených bolo postarané v nemeckej poľnej nemocnici, ostatní sa presunuli do kláštora Sant´Alselmo. Jeden mních sa vrátil do zrúcanín. Výsadkári ho považovali za prízrak. Po 3. apríli ho už nevideli.

Druhá bitka

Jedna rôt 4. divízie napadla v noci po bombardovaní kľúčovú kótu 593. Po úpornom a ťažkom boji sa rota musela stiahnuť s 50% stratami. Nasledujúci večer na kótu zaútočil prápor sussexského pluku. Pre terén a blízkosť spojeneckej pechoty nebolo možné zaútočiť delostrelectvom priamo na kótu 593, preto zaútočili na priľahlý kopec 575, aby z neho umlčali paľbu. Už klasicky zasiahlo pár granátov kopec pred kótou 575 a dopadli medzi jednotky pripravené na útok. Samotný útok prišiel o polnoci. Po tvrdých bojoch muža proti mužovi bol prápor odrazený s 50% stratami. Počas dvoch nocí prišiel sussexský pluk o 15 dôstojníkov a 162 z 313 nasadených mužov.

Monte Cassino 17. februára sa uskutočnil hlavný útok. Rajputánsky pluk strelcov zaútočil so sussexským plukom na kótu 593 a potom na kótu 444. Do tej doby sa dva pluky Gurkhov vyčistiť svahy a zaútočiť na ruiny kláštora. Terén bol hrozný na útok, ale velenie dúfalo, že Gurkhovia, ktorí pochádzali z Himalájí to zvládnu. Tieto želania sa však nenaplnili. Rajputánci stratili 196 a Gurkhovia 292 mužov. Bolo jasné že sa útok nepodaril, preto Dimoline a Freyberg odvolali útok na kláštorný kopec.  

                Medzitým dve roty maorského práporu prešli Rapido a zaútočili na železničnú stanicu. Podarilo sa im to, ale bez obrnenej podpory nemohli postúpiť. Pomocou dymovej clony sa boli schopný udržať väčšinu dňa, ale bez tankov a protitankových zbraní museli pod náporom nemeckého protiútoku ustúpiť ustúpiť. Nemecké velenie bolo znepokojené hlavne dobytím stanice a nedúfali že ich protiútok bude úspešný. 



Tretia bitka 

Monte Cassino Pre tretiu bitku bolo rozhodnuté nepokúšať sa prekročiť Rapido a „pravý hák“ z hôr tiež skončil neúspechom. Preto bolo rozhodnuté o dvojitom útoku: jeden na opevnené mesto Cassino a druhý na kláštorný kopec. Úmysel bol vyčistiť cestu cez zúženie a obsadiť železničnú stanicu a tak do údolia Liri. Britská 78. pešia divízia, ktorá prišla koncom februára a bola pridelená k novozélandskému zboru, potom mala prekročiť Liri a postupovať na Rím. 

Žiadny spojenecký veliteľ nebol s plánom spokojný, ale dúfali že nálety bombardérov uľahčia. Útok bol však na ďalších 21 dní odložený pre zlé počasie. Nepomohla ani strata generála Kippenbergera, veliteľa 2.novozélandskej divízie, ktorého zranila protipechotná mína a museli mu amputovať obe chodidlá. Dobrá správa bola, že nemecký protiútok na predmostie v Anziu neuspel a bol odvolaný. 

                Samotná bitka sa začala 15. marca. Po bombardovaní 750 tonami 1000 libbernými bombami, po ktorom postupovali Novozélanďania za delostreleckou clonou. Útok závisel na paralyzujúcom bombardovaní, ale obrana sa spamätala rýchlejšie ako sa očakávalo a spojenecké obrnence boli spomalené krátermi. Novozélanďanom sa aj tak darilo postupovať, ale keď prišiel naviazaný útok na ľavom krídle, už bolo neskoro: obrana bola zreorganizovaná a čo bolo horšie, napriek predpovediam počasia začalo pršať. Prúdy dažďa zaplavili krátery, ulicami tieklo blato sa suť a rádia prestali fungovať kvôli neustálemu mokru. Dážď bránil vyčisteniu ciest cez zrúcaniny.

Do konca 17. marca držali elementy 4. indickej  divízie Šibeničný vrch, 230 metrov od kláštora, aj keď posily a zásoby museli prejsť okolo kóty 236, ktorá bola v nemeckých rukách, zatiaľ čo mesto samotné sa zúrivo bránilo. Pešie a tankové jednotky sa dostali cez zúženinu a obsadili železničnú stanicu, ale Nemci posilnili jednotky v meste a dokázali presúvať odstrelovačov na miesta, ktoré už boli vyčistené od nemeckých jednotiek.

Monte Cassino

19. marca sa mal uskutočniť konečný útok s pomocou tankov v meste a na kláštor. Ale prekvapivý a zúrivý nemecký protiútok z kláštorného vrchu a na Hradný vrch nemeckou 1. výsadkovou divíziou znemožnil akýkoľvek spojenecký útok z hradu a Šibeničného vrchu. V meste zaznamenali útočníci veľmi malý postup a iniciatíva prešla na Nemcov.

20. marca nariadil Freyberg 78. divízii zvýšiť svoju prítomnosť v meste, aby zabránili opätovnej reinfiltrácii nemeckých odstrelovačov, posilniť Hradný kopec a obsadiť cesty medzi Hradným kopcom a kótami 175 a 165 ktoré používali Nemci na privádzanie posíl do mesta. 21. marca  spojeneckí velitelia cítili že sú na pokraji úspechu, le opak bol pravdou. Obrana kóty 445 zabránila obsadeniu ciest vedúcich do mesta, kým spojenecký postup zahŕňal niekoľko domov. 23. marca po konzultácii s generálom Alexandderom Freyberg odvolal útok. Alexander o 1. výsadkovej divízii povedal „...je to najlepšia divízia nemeckej armády...dostali výprask ale vyhrali“.

Počas bitky utrpeli Novozélanďania straty 1600 a Indovia 3000 mužov, zranených, nezvestných a zabitých. Ale aj nemecké divízie utrpeli straty, keď podľa denníka IV zboru mali prápory na frontovej línii 30-40 mužov.

Štvrtá bitka

Štvrtá bitka, nazvaná Operácia Diadém, mala za cieľ konečne vytlačiť Nemcov z Gustavovej línie, dobyť Rím a obkľúčiť nemeckú 10. armádu. Americký II zbor mal zaútočiť popri pobreží, francúzsky zbor z Garigliana do kopcov medzi údolím Liri a morom, anglický XIII zbor zaútočí do údolia Liri, zatiaľ čo II poľský zbor(ktorý vymenil 24. apríla 78. Divíziu)  zaútočí na hlavnú oporu Gustavovej línie, kde si vylámali zuby Indovia vo februári: na samotné Monte Cassino, izoluje kláštor, prejde cez kopce do údolia Liri, spojí sa s XIII zborom a spoločne neutralizujú pozície okolo Cassina. Dúfali že jednotlivé nemecké pozície budú pod takým tlakom, že si nebudú môcť navzájom poskytovať palebnú podporu. Kanadský zbor bude čakať v zálohe, pripravený zasadiť rozhodujúci prielom. Akonáhle bude 10. armáda porazená, VI zbor zaútočí na Albanské vrchy a odreže Nemcom ústupové cesty.

Presun jednotiek na miesto trval dva mesiace. Divízie sa prepravovali po malých jednotkách, aby sa zachoval moment prekvapenia. Medzitým bola 36. divízia poslaná na nácvik obojživelného vylodenia a falošné rádiové prenosy naznačovali vylodenie Spojencov severne od Ríma. Tieto opatrenia mali držať nemecké zálohy ďalej od Gustavovej línie. Presun jednotiek sa vykonával len v noci a obrnené jednotky odvelené od Jadranského mora nechali na svojich pozíciách atrapy tankov, aby zmiatli leteckých pozorovateľov. V predvečer bitky si Kesselring zapísal do denníka, že očakáva pri Cassine šesť spojeneckých oproti štyrom  vlastným. V skutočnosti mal čeliť 13 spojeneckým divíziám.

Prvý útok sa začal 11. mája o 23.00 delostreleckým bombardovaním 1060 delami. Behom hodiny a pol sa začali útočné operácie vo všetkých štyroch sektoroch. Do úsvitu americký II zbor zaznamenal len nepatrné úspechy. O to väčší úspech dosiahol francúzsky zbor, ktorý tou dobou dosiahol svoje ciele a smeroval k britskej 8. armáde na svojom pravom krídle, obkľučujúc nemecké jednotky. 8. armáda za úsvitu premostila Rapido, čo umožnilo kanadskej tankovej brigáde prekročiť rieku a podporiť pešie jednotky (práve podpora obrnencov neumožnila v predchádzajúcich bitkách rozvinúť počiatočný úspech) a odraziť nemecký protiútok podporovaný tankmi.

V horách nad Monte Cassinom,  zvádzali o vhodne pomenovaný Kopec kalvárie (Monte Calvario, kóta 593, alebo Vrch Hadej hlavy) Poliaci a výsadkári z 1. výsadkovej divízie tuhé boje. Boje trvali tri dni, pokiaľ neboli útoky odvolané. Za tri dni stratil poľský zbor 281 dôstojníkov a 3503 poddôstojníkov a vojakov.

Do popoludnia 12. mája rástlo predmostie cez Rapido aj napriek zúrivým protiútokom, kým oslabovanie na pobreží a v horách pokračovalo. 13. mája to začalo prinášať výsledky. Nemecké pravé krídlo začalo ustupovať, francúzsky zbor obsadil Monte Maio a podporil 8. armádu, proti ktorej Kesselring vrhal všetky rezervy, aby získal čas na ústup na Hitlerovu líniu, 13 kilometrov od Gustavovej línie. 14. mája marocký qoumiers prešli cez hory paralelne s údolí Liri, cez nechránený terén, preto, lebo nikto nepredpokladal, že je prechod cez tento terén možný. Obišli nemeckú obranu a podporovali XIII zbor.

Skoro ráno 18. mája sa Poliaci dostali do blízkosti kláštora, ktorý našli opustený. Posledných 200 výsadkárov sa stiahlo noc predtým, kvôli ohrozeniu zásobovacích línií v údolí Liri. Zvyšky obrancov tvorilo asi 30 ranených výsadkárov neschopných transportu.

Prienik na sever

Útok za pochodu na Hitlerovu líniu sa skončil nezdarom, preto sa ofenzíva zastavila na odpočinok a reorganizáciu. Do 23. mája presunuli na predmostie 20 000 automobilov a 2 000 tankov. Útok zahájil poľským zborom a 1. kanadaskej pešej divízie. Deň na to Kanaďania prerazili líniu a 5. kanadská obrnená divízia sa nahrnula do prielomu a rozšírila ho. 25. mája Poliaci obsadili Piedimonte a cesta na Rím bola otvorená.

Monte Cassino

25.mája 10. armáda musela ustupovať na celej fronte. VI zbor ju mohol obkľúčiť, ale generál Clark nariadil veliteľovi VI zboru generálovi Truscottovi aby začal okamžitý postup na Rím. Dôvody sú nejasné, ale väčšina historikov sa zhoduje na tom, že Clark chcel dobyť Rím pred vylodením v Normandii a „vyfúknuť“ ho Britom. Medzi inými situáciami treba spomenúť, ako sa Clark nechal vyfotografovať s ceduľou ukazujúcou hranice mesta, ktorú neskôr musel vojak na výslovné generálovo želanie odpíliť a priniesť mu ako suvenír, alebo ako americká vojenská polícia nevpustila počas osláv do Ríma britské tanky, ktoré chceli prenasledovať ustupujúcich Nemcov. Americký vojenský policajt dokonca namieril odistený samopal na britského veliteľa tankovej jednotky a prinútil ho opustiť mesto.

            

Monte Cassino

Všetky bitky o Monta Cassino sprevádzali ťažké straty na oboch stranách. Bolo to hlavne pre zlú prípravu, ignoranciu najvyššieho velenia a zlú stratégiu (bombardovanie kláštora). Niektorí historici argumentujú, že celá operácia v Taliansku bol strategický omyl ktorý neslúžil svojmu cieľu: odviesť nemecké jednotky z Normandie a uľahčiť tým vylodenie. V skutočnosti bol dosiahnutý pravý opak: operácie viazali viac spojeneckých jednotiek ako nemeckých. Terén nebol vhodný na útok z juhu na sever pre stúpajúce nadmorské výšky, Apeninské pohorie, nedostatok ciest vhodných na presun obrnených jednotiek. Morálka na spojeneckej strane bola v porovnaní s inými bojiskami nízka, vojaci mali pocit že sú zbytočne obetovaní.

Je diskutabilné, ako by vojna vyzerala, ak by sa ťaženie v Taliansku neuskutočnilo, alebo ak by mu velili iný velitelia. Treba si však pamätať toto ťaženie, aby sa neopakovali nie len udalosti v Taliansku (ako vybombardovanie Monte Cassina), ale vojna všeobecne, ktorá by v súčasnom atómovom veku mohlo znamenať koniec civilizácie na Zemi. 

Článok je dostupný z http://en.wikipedia.org/wiki/Battle_of_Monte_Cassino

Diskusia

Informácie o článku

Počet slov: 3548
Počet zhliadnutí: 6257
Autor: Theodor
Vytvorené: 19. 01. 2012
Posledné zmeny: 13. 05. 2013